Menu

A A A  | ☾ 

Atanáz Alexandrijský – Život a poslanie nášho svätého otca Antona

Napísané a poslané mníchom v odľahlých častiach sveta, od nášho svätého otca Atanáza, biskupa alexandrijského.

Úvod

Vstúpili ste do vznešeného súperenia spolu s mníchmi Egypta, aby ste svojím odhodlaním dosiahli cestu cnosti, ktorá sa im vyrovná alebo ich až prevýši. Pretože už v tomto čase sú medzi vami monastiere a prívlastku mních sa dostalo všeobecného uznania. Preto ľudia spravodlivo oceňujú toto odhodlanie a Boh ho naplní ako odpoveď na vaše modlitby. A pretože ste ma prosili, aby som vyložil dejiny životnej cesty blaženého Antona a túžite spoznať, ako začal jeho asketizmus, kým a akým bol človekom predtým, ako ukončil svoj starý život a či veci, ktoré sa o ňom vravia, sú pravdou, aby ste ho mohli napodobňovať, veľmi ochotne som prijal túto vašu žiadosť. Veď aj pre mňa je veľkou službou nanovo si obnoviť spomienky na Antona. Viem s istotou, že všetko, čo začujete, aj bez tak už vášho obdivu voči jeho osobe, budete chcieť napodobniť odhodlaním, vidiac, že pre mnícha je Anton uspokojivým vzorom disciplíny. Aj keď nepopieram spoľahlivosť tých, ktorí vám už o ňom rozprávali, stále si myslím, že tieto veci boli iba máličkom, pretože je nutné podať súhrn všetkého aj s okolnosťami, ktoré sú tiež dôležité. A pretože po vašej žiadosti mi prišlo na um zopár okolností o ňom a chcel som Vám toho napísať čo najviac, neváhajte sa ale spýtať sa ostatných, ktorí odtiaľ odplávali: veď aj keď všetci povedia svoje príbehy, ich súhrn sa ledva vyrovná Antonovým zásluhám. Napriek všetkému chceniu, po prijatí Vášho listu som sa chcel spojiť s mníchmi, ktorí mali možnosť byť s Antonom ešte častejšie, aby som si v pamäti obnovil všetky podrobnosti, ktoré by som Vám mohol napísať. Ale pretože doba pre plavbu sa chýlila ku koncu a dôležitosť odoslania listu sa zvyšovala, snažil som sa napísať k vašej zbožnosti všetko, čo som vedel sám, často ho pozorujúc, majúc možnosť učiť sa od neho, veď som bol jeho spoločníkom dlhý čas a lial som mu vodu na ruky. Vo všetkom som sa snažil o pravdivosť, aby ten, kto o ňom začuje, nezačal byť maloverným kvôli obsažnosti a na druhej strane, aby ním neopovrhoval, keď začuje málo.

Narodenie a počiatok Antonovho života

1. Musíte vedieť, že Anton bol pôvodom Egypťan, jeho rodičia pochádzali z dobrej rodiny a vlastnili značné bohatstvo, a keďže boli kresťanmi, bol vychovávaný v rovnakej viere. V detstve vyrastal len so svojimi rodičmi, nepoznajúc nič iné len ich a ich dom. Ale keď vyrástol a dospel do mladosti a bol čoraz starší, nemohol vydržať už len učenie, ale zároveň sa nestaral ani o stretávanie sa s inými mládencami a jediné, po čom túžil, bolo žiť tichým životom doma. (Gn 25, 27) So svojimi rodičmi zvykol navštevovať Boží dom a ani ako dieťa nebol ľahkovážny, ani ako starší ich neznevažoval, ale stále bol poslušný aj voči otcovi, aj voči matke a bol pozorný k tomu, čo čítal, držiac vo svojom srdci len to, čo bolo na úžitok zo všetkého, čo sa mu dostalo. A aj keď bol ako dieťa vychovávaný v miernom nadbytku, nerobil rodičom ťažkosti s vybraným alebo luxusným životom, lebo ten preň nebol zdrojom pôžitku, ale bol jednoducho spokojný s tým, čo mal a nikdy sa nesnažil o viac.

2. Po smrti svojho otca a matky zostal Anton sám so svojou mladšou sestrou, jej vek bol okolo osemnásť alebo dvadsať rokov. Na ňom zostala starostlivosť aj o dom, aj o sestru. Neubehlo ani šesť mesiacov po smrti jeho rodičov, keď sa podľa zvyku v nedeľu vybral do domu Pánovho, rozprával sám so sebou a zamýšľal sa nad tým, ako apoštoli nechali všetko a nasledovali Spasiteľa (Mt 4, 20), a ako v Skutkoch apoštolov predávali svoje majetky, brali ich a nosili k nohám apoštolov pre potreby núdznych (Sk 4, 35). A aká veľká odmena bola pre nich pripravená v nebi. Zamýšľajúc sa o týchto veciach vstúpil do chrámu, keď sa v tej chvíli čítalo Evanjelium a on začul Pána hovoriť bohatému mladíkovi: „Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“ (Mt 19, 21) Anton, ako keby vedený božskou inšpiráciou, vedel, že pasáž bola čítaná práve kvôli nemu, odišiel z chrámu a rozdal majetky svojich predkov dedinčanom – bolo to tristo akrov výnosnej a kvalitnej pôdy, aby už nikdy nebolo zábrany v nebi na ňom a na jeho sestre. A všetko, čo bolo prenositeľné, predal a získajúc dostatok peňazí, rozdal ich chudobným, odložiac trochu aj pre dobro jeho sestry.

Jeho skorý asketický život

3. Ale keď znova prišiel do chrámu a začul Pána v Evanjeliu hovoriť: „nestarajte sa o zajtrajšok“ (Mt 6, 34), nevydržal to, odišiel a rozdal chudobným aj zvyšné zásoby. Zveril svoju sestru známym a veriacim pannám, nechajúc im celý ich dom pre potreby výchovy. Vtedy odišiel z domu a podrobil sa askéze, začal seba samého ovládať a cvičil sa v sebadisciplíne. Pretože vtedy nebolo v Egypte ešte toľko monastierov a žiaden z mníchov netušil o vzdialenej púšti, ale všetci, ktorí túžili po asketickom života sa cvičili v samote poblíž ich vlastných dedín. V neďalekej dedine bol starý muž, ktorý žil život pustovníka od svojej mladosti. Anton, potom, čo uvidel tohto muža, začal ho napodobňovať v zbožnosti. A tak spočiatku začal pobývať na miestach okolo jeho dediny a potom, ako začul zvesť o inom dobrom pustovníkovi, ako dobrá včielka odišiel a vyhľadal ho, nevracajúc sa do svojho vlastného miesta, dokiaľ ho nevidel. A nevracal sa od neho, dokiaľ nezískal od dobrého pustovníka všetko, čo by mu slúžilo ako prostriedky na jeho vlastnej cesty k cnosti. Takže keď tam pobýval prvýkrát, upevnil v sebe rozhodnutie nevrátiť sa do príbytku svojich predkov a ani k spomínaniu svojho rodu, ale túžil dodržať túžbu a všetku energiu k zdokonaleniu svojej askézy. Rovnako ale pracoval svojimi rukami, pamätajúc, že „ten kto nepracuje, nech ani neje“ (2 Sol 3, 10). Časť zo zárobku dával na chlieb, časť rozdal chudobným. A zotrvával na modlitbách, vediac, že človek sa má bez prestania modliť v skrytosti. Dával pozor na každé slovo, ktoré prečítal v Písme, aby nič z týchto slov nepadlo na zem, ale na všetko pamätal a po čase jeho pamäť mu slúžila miesto kníh.

4. Idúc takto životom, Anton bol všetkými milovaný. Každému, koho navštívil, sa v úprimnosti odkryl a on na oplátku každého spoznal ako takého, ktorý ho predchádzal v horlivosti a askéze. U jedného spoznal jeho vľúdnosť, u iného neustávajúcu modlitbu, v ďalšom spoznal jeho slobodu od hnevu a v inom milujúcu dobrotu, iného videl ako bdiaceho, ďalšieho ako študuje. Iného obdivoval pre jeho vytrvalosť a ďalšieho za to, že sa postí a spí na zemi. Pozorne pozoroval u jedného tichosť a u iného znášanie dlhodobého utrpenia, pričom u každého spozoroval najmä zbožnosť voči Kristovi a vzájomnú lásku, ktorá týchto všetkých oživovala. Takto naplnený sa vrátil na svoje vlastné miesto askézy a tam sa snažil zjednotiť kvality každého a bol horlivý, aby sa zjavili všetky tieto cnosti v ňom. So sebe rovnými nebol porovnania hodný, iba ak v tom, že nechcel byť druhým vo veciach vyšších hodnôt. Ale aj to činil do takej miery, aby nikdy nikomu neublížil a aby mal každý s ním radosť. A preto ľudia jeho dediny a ľudia dobrej vôle, s ktorými bol spriaznený, keď videli, akým je Anton človekom, nenazvali ho inak ako Bohom milovaným. Niektorí ho vítali ako svojho syna, iní ako svojho brata.

Včasné konflikty s diablom

5. Ale diabol, ktorý nenávidí a žiarli na všetko, čo je dobré, nemohol strpieť pohľad na takéto odhodlanie v takej včasnej mladosti, rozhodol sa preto pokúšať ho všetkým, čím zvykol pokúšať aj iných. Najprv sa pokúsil Antona odviesť od askézy, našepkávajúc mu spomienky na jeho bohatstvo, starostlivosť o jeho sestru, nároky na dedičstvo, lásku k peniazom, lásku k sláve, rôzne pôžitky stola a iné odpočinky života, až nakoniec prešiel postupne k pochybnostiam o náročnosti čnostného života a jeho trudu, pripomínajúc mu aj slabosť jeho tela a zdĺhavosť času. Slovíčkami vznášal v Antonovej mysli mračná prachu dialógov, želajúc si odviesť ho od jeho ustáleného rozhodnutia. Ale keď nepriateľ spoznal seba samého ako toho slabšieho stojac voči Antonovmu rozhodnutiu a že bol porazený jeho pevnosťou, zvrhnutý jeho veľkou vierou a padajúci kvôli Antonovým neustálym modlitbám, pretože sa spoliehal len na zbrane, ktorých vyhliadka spočíva v „pupku brucha“ a len nimi sa vystatoval, veď tieto zbrane sú jeho najčastejšou zbraňou voči mladým, začal na Antona otvorene útočiť. Rušil ho v noci a obťažoval cez deň, takže aj okoloidúci videli boj, ktorí medzi týmito dvoma prebiehal. Diabol ho napádal hlúpymi myšlienkami a Anton šiel do protiútoku s modlitbami, diabol zas naň vrhol oheň žiadostivosti a Anton, ako niekto, kto sa nevinne zapýri, posilnil svoje telo vierou, modlitbami a pôstom. A diabol, nešťastný to druh, vzal v jednu noc na seba podobu ženy a napodobňoval všetky jej skutky len aby nejako Antona zneistil. Ale on, sústrediac svoju myseľ na Krista a na šľachetnosť Ním vnuknutou, mysliac na duchovnú podstatu duše, rozmliaždil aj tento uhlík diablovho klamu. A tak znova mu diabol našepkával slasť z pôžitku, no Anton ako muž naplnený hnevom a zármutkom prinavrátil svoje myšlienky na mučenie ohňom a neumierajúcim červom (Mk 9, 44), a takto pochodujúc na bitevnom poli proti svojmu protivníkovi prešiel týmto pokúšaním bez úhony. A toto všetko bolo zdrojom hanby jeho nepriateľa. Veď on, ktorý sa sám chcel rovnať Bohu, bol teraz zosmiešnený mladíkom. A ten, ktorý sa vystatoval proti telu a krvi, musel uniknúť pred človekom v tele. Pretože Boh pracoval spolu s Antonom – Pán, ktorý kvôli nám prijal telo a dal nášmu telu moc víťaziť nad diablom, aby všetci, ktorí sa skutočne namáhajú, mohli povedať: „vlastne ani nie ja, ale Božia milosť so mnou.“ (1 Kor 15, 10)

6. Nakoniec, keď už drak nemohol ani takto zvrhnúť Antona, ale videl seba samého zvrhnutého z jeho srdca, škrípajúc zubami ako je napísané a zdajúc sa byť sám bez seba, zjavil sa Antonovi ako čierny chlapec, vezmúc na seba podobu v súlade s farbou jeho mysle. A ako keby hrbiac sa pred Antonom prišiel a nepokúšal ho viac myšlienkami, majúc ale zradný úmysel tváril sa zničene až prehovoril ľudským hlasom a povedal: „Mnohých som zviedol, mnohých som zvrhol, ale útočiac na teba a na tvoje diela tak, ako som útočil na iných, len ty si dokázal, že som slabý.“ Anton sa ho spýtal: „Kto si ty, čo so mnou hovoríš?!“ On mu odpovedal žalostným hlasom: „Ja som priateľom neviestok a beriem na seba podoby podnecovania, ktoré som využíval voči mladým. Volajú ma duchom žiadostivosti. Koľkých som už zviedol, ktorí túžili žiť čisto a koľkých cudných som svojím podnecovaním presvedčil k inej ceste! Ja som ten, pre ktorých prorok napomína tých, ktorí padli, vraviac: ,viedol ich smilný duch a smilne sa odvrátili od Boha.‘ (Oz 4, 12) Ja som ten, ktorý ťa tak často trápil a ktorý bol tebou tak často porazený.“ Ale Anton vzdajúc vďaku Pánovi, s veľkou odvahou mu povedal: „Si neskutočne opovrhnutia hodný, veď si čierneho srdca a slabý ako dieťa. A preto si ma nemohol trápiť, veď Pán je môj pomocník a ja budem hľadieť na svojich nepriateľov zvysoka.“ (Ž 54, 9) Keď to začul čierny mladík, ihneď ušiel, otriasajúc sa po týchto slovách a desiac sa vôbec ešte niekedy priblížiť k nejakému človeku.

Podrobnosti jeho života v tom čase (r. 271-285?)

7. Toto bol Antonov prvý boj proti diablovi, toto bolo prvé víťazstvo Spasiteľovho diela v Antonovi, „ktorý v tele odsúdil hriech, aby sa požiadavka zákona splnila v nás, čo nežijeme podľa tela, ale podľa Ducha.“ (Rim 8, 3-4) Ale Anton napriek diablovej porážke neprestal so svojou askézou a nepodceňoval ho, veď ani diabol napriek svojej porážke neprestával Antonovi ukladať pasce. A obchádzal ako lev hľadajúci nejakú príležitosť proti nemu. No Anton, vediac z Písiem, že zbrane zlého sú mnohé (Ef 6,11), horlivo pokračoval v askéze, tušiac, že keď diabol nezviedol jeho srdce cez ľudské rozkoše, bude sa o to snažiť inými spôsobmi. Veď démon miluje hriech. Preto stále viac a viac krotil svoje telo a podriaďoval ho, aby podmaniac si jednu oblasť života, nebol nachytaný na druhej. Preto sa rozhodol zvyknúť si na omnoho ťažší spôsob života. A napriek prekvapeniu mnohých znášal túto námahu jednoducho, pretože horlivosť jeho duše skrz dĺžku času, ktorou prešla, vytepala v ňom dobrý zvyk. A tak stačilo malé zapálenie a na rozdiel od iných Anton preukázal veľký zápal. Bdenia dodržiaval do takej miery, že často nespával celú noc, a to nie občas, ale skoro stále na údiv mnohých. Jedol iba raz denne a to po zotmení, občas iba každý obdeň a občas iba raz za štyri dni. Jeho jedlom bol chlieb a soľ, jeho nápojom čistá voda. O mäse a víne je zbytočné hovoriť, pretože týchto vecí sa zriekajú všetci muži so záväzkom. Ako vankúš mu slúžila rohožka z raždia, no inak spal na holej zemi. S masťami sa nemazal, tvrdiac, že sa sluší mladým mužom byť horlivými v askéze a nie v tom, čo vyčerpáva telo, pretože majú telo pripraviť na námahu, pripomínajúc si slová apoštola: „Lebo keď som slabý, vtedy som silný“ (2 Kor 12,10). „Veď struna duše sa,“ hovoril Anton, „rozozneje až vtedy, keď sú všetky rozkoše tela zničené.“ A prišiel k tomuto úžasnému záveru, že: „Pokrok v cnosti a cielený odchod zo sveta by nemali byť merané podľa času, ale podľa túžby a stálosti zamerania na cieľ.“ A preto vonkoncom nikdy nemyslel na včerajšok, ale deň čo deň sa postavil k askéze, ako keby iba začínal, znášajúc čoraz väčšie trápenia, často si pripomínajúc slová sv. Pavla: „Ale jedno robím: zabúdam na to, čo je za mnou, a uháňam za tým, čo je predo mnou.“ (Flp 3,14) Pamätal aj na slová z úst proroka Eliáša: „Ako žije Pán zástupov, v službe ktorého stojím, dnes sa mu ukážem.“ (1 Kr 18,15) Lebo si uvedomil, že pod slovom „dnes“ prorok nepočíta čas, ktorý už prešiel, ale deň čo deň stále sa odovzdávajúc, dychtivo sa snažil, aby bol hodný predstúpiť pred Boha, čistý v srdci a stále pripravený plniť jeho vôľu a patriť iba jemu. A vravieval, že život veľkého Eliáša má pustovník pokladať za svoj osobný vzor. 

Jeho život v hrobkách a jeho tamojší boj s démonom

8. Takto držiac uzdu nad sebou samým, Anton odišiel k hrobkám, ktoré sa nachádzali mierne vzdialené od dediny a jeden z jeho známych mu nosieval čas od času chlieb. Vstúpil do jednej tejto hrobky a jeho druh nad ním zavrel otvor tejto hrobky a potom Anton zostal sám. To nepriateľ nemohol zniesť, dokonca sa bál, že Anton svojou askézou naplní celú púšť, prišiel jednej noci s množstvom démonov, takže Anton ležal zbitý na zemi bez slova z nadmernej bolesti. Sám potvrdil, že muky boli tak nadmerné, že žiaden útok človeka by mu nemohol spôsobiť takéto trápenie. Ale prežil z Božej prozreteľnosti, veď Pán nikdy neprehliada tých, ktorí v neho dúfajú, ďalší deň prišiel jeho druh a doniesol mu pecne chleba. Otvoriac dvere a uvidiac Antona na zemi sťaby mŕtveho, zdvihol ho a niesol ho do chrámu v dedine a položil ho na podlahu.  A mnoho z jeho príbuzných a dedinčanov sedeli v kruhu nad Antonovým telom. Ale okolo polnoci Anton prišiel k sebe a vstal, uvidiac všetkých v driemotách a len jeho druh bol bdelý, s hlavou mu pokynul, aby prišiel a prosil ho, aby ho odniesol znova do hrobu tak, aby nikoho nezobudil. 

9. Druh teda odniesol Antona a keď nad ním zavrel dvere, Anton bol znova sám. A keďže pre zranenia nemohol vstať, modlil sa poležiačky. A keď sa domodlil, skričal: „Tu som ja, Anton, neutekám pred tvojimi údermi, lebo aj keď by si mi ich dal ešte viac, nič ma neoddelí od lásky Kristovej!“ (Rim 8,35) A potom spieval: „Aj keby proti mne vzbĺkol boj, zotrvám v dôvere.“ (Ž 27, 3) Toto boli myšlienky a slová tohto asketika. Ale nepriateľ, ktorý nenávidí dobro, nechápajúc, prečo sa Anton po toľkých úderoch vracia, znova zvolal svojich psov a prepukol v hnev. „Vidíte,“ povedal diabol, „nemohli sme ublížiť tomuto mužovi ani duchom žiadostivosti, ani údermi, ale on sa stále vzchopil. Zaútočme iným spôsobom!“ Nájsť iný spôsob zla nie je zložité pre diabla a teda v noci prišli a robili rámus, že sa celé tamto miesto otriasalo ako keby zemetrasením a démoni sťaby zrútili všetky štyri steny obydlia a cez ne vchádzali dnu v podobách beštií a plazov. A miesto sa naplnilo démonmi v každej forme: levov, medveďov, leopardov, býkov, plazov, hadov, škorpiónov a vlkov a každý sa pohyboval podľa svojej prirodzenosti. Levy ručali ako pred útokom, býk sa zdanlivo rozhadzoval s rohmi, had sa zvíjal, ale nedokázal dosiahnuť na Antona, vlk krúžil dookola ako na love, zvuk všetkých zjavení s ich nahnevaným besnením sa zmiešaval a bol neznesiteľný. Ale Anton týmto postihnutý cítil telesné bolesti stále silnejšie. Ležal na zemi a pozoroval ich, jeho duša sa nebála, ale jeho telo stonalo z telesného utrpenia. Jeho myseľ bola jasná a akoby posmievajúc sa povedal: „Ak by si mal nejakú moc, stačilo by, aby si prišiel sám, ale keďže Pán ťa urobil slabým, snažíš sa ma zastrašiť množstvom. A dôkazom tvojej slabosti je, že berieš na seba podoby zvierat.“ A znova s odvahou povedal: „Ak si toho schopný a dostal si moc proti mne, nezdržuj už svoj útok proti mne, ale ak si nedostal takú moc, tak prečo ma zbytočne obťažuješ? Veď viera v nášho Pána je pečaťou a stenou bezpečia pre nás.“ A tak po mnohých pokusoch diabli len zaškrípali zubami, veď oni sami boli zosmiešnení viac ako Anton.

10. Pán nezabúdal na Antona v jeho súperení, ale bol stále s ním, aby mu pomohol. A tak v streche uvidel Anton otvor a cezeň dopadal lúč svetla. Diabli sa hneď vyparili, bolesť v Antonovom tele zmizla a steny hrobky boli znovu celé. Anton zacítil pomoc a získajúc znova svoj dych, cítiac sa oslobodený od bolesti, hľadel na zjavenie, ktorého sa mu dostalo, a pýtal sa: „Kde si bol? Prečo si sa nezjavil na začiatku, aby si zmiernil moje trápenie?“ A hlas odpovedal: „Anton, bol som tu, ale čakal som vidiac tvoj boj. A pretože si vydržal a nezaváhal si, budem stále tvojim pomocníkom a urobím známym tvoje meno.“ Keď to Anton začul, vstal a modlil sa a získal takú silu, že bol silnejší na tele ako kedykoľvek predtým. To bolo keď mal okolo 35 rokov.

Anton putuje na púšť a prekonáva pokušenia na ceste

11. V nasledujúci deň vstal ešte dychtivejšie, usilujúc sa o službu Bohu stretol starého muža, ktorého už spoznal skôr, a požiadal ho, aby s ním zostal v púšti. Ale keď ten odmietol kvôli svojmu pokročilému veku a aj preto, lebo vtedy ešte neexistoval takýto zvyk. Anton sa tak sám pobral a vyrazil do hôr. Keď znova nepriateľ uvidel jeho horlivosť, snažil sa nejako mu zabrániť, preto mu pripravil na ceste podobu veľkého strieborného taniera. Ale Anton, uvidiac záludnosť Zlého, postavil sa a pozerajúc na tanier, znova zahanbil diabla hovoriac: „Odkiaľ prišiel tento tanier na púšť? Veď táto cesta je neudržiavaná a nie je tu ani stopa po niekom, kto by tade cestoval. A keďže je veľký, nemohol len tak niekomu vypadnúť bez toho, aby si to nevšimol a neotočil sa a nezdvihol ho. A keby aj, pri hľadaní by ho určite našiel, veď je to pusté miesto. Určite je to lesť diabla! Ty Zlý, ani teraz neprekazíš môj cieľ, nech toto zmizne aj s Tebou do skazy.“ (Sk 8, 20) Keď to Anton vyslovil, tanier zmizol ako dym zo žiary ohňa. (Ž 68,3)

Ako Anton začal bývať v troskách pevnosti na druhej strane Níla a ako tam porazil démonov
Jeho tamojších dvadsať rokov putovania

12. Neskôr ako putoval, neuvidel tento krát žiaden klam, ale skutočné zlato rozptýlené na ceste. Ale či už to diabol roztrúsil alebo nejaká iná sila, ktorá mala vyskúšať atléta, aby naznačila Zlému, že Anton sa skutočne nestaral o bohatstvo. V skutočnosti sa v zlate nič neukázalo ani o ňom Anton nič nezisťoval. Ale je isté, že to, čo videl, bolo zlato. A Anton sa aj začudoval nad množstvom, ale prešiel okolo neho ako keby prešiel okolo ohňa, takže sa ani neotočil, ale viac utvrdený vo svojom cieli ponáhľal sa do hôr. Vtedy našiel pevnosť na druhej strane rieky, ktorý bola dlhý čas opustená, takže bola plná plazov. Prekročil rieku a býval v nej. Plazy, ako keby ich niekto vyháňal, ihneď zanechali toto miesto. Anton vybudoval vchod a zabudoval doň pecne chleba na šesť mesiacov – to je zvyk Tébčanov a chlieb ostane často čerstvý aj celý rok. A keď našiel zdroj vody vnútri, zostúpil dole ako keby do svätyne (gr. adyta) a prebýval tam, nikdy nevystupujúc hore ani nepozerajúc na nikoho, kto prechádzal. Takto sa sám podrobil dlhoročnej askéze a zbieral chlieb dvakrát do roka. Ten, ktorý zostupoval z neba. (Pozn.: Zrejme sa jedná o plody tamarišky, podobné biblickej manne.)

13. Vtedy prišli jeho dobrí známi a často trávili celé dni a noci vonku, pretože im nedovolil vstúpiť. A zdalo sa im, že počuli hlasy davov, ktoré sa dohovárali, večerali a žalostnými hlasmi prevolávali: „Odíď z toho, čo je naše! Čo hľadáš na púšti? Nemôžeš ustáť náš útok!“ Takže sprvu si tí vonku mysleli, že vnútri sú muži a bojujú s Antonom, a preto sa rebríkmi vyšplahali hore, no keď sa nachýlili dovnútra cez dieru, uvideli, že miesto je prázdne. Veľmi sa naľakali, lebo pochopili, že to boli démoni a volali na Antona. Keď ich začul, prišiel rýchlo, pretože on nedovolil svojím myšlienkam podriadiť sa démonom a preto si ich nevšímal, ale keď prišiel k dverám, poprosil ľudí zvonku, aby odišli a neboli prestrašení. „Veď démoni,“ povedal Anton, „využívajú predstavu boja voči tým, ktorí sú zbabelí. Preto sa označte znakom kríža a odíďte smelo. A uchovajte si tento zvyk!“ A tak odišli povzbudení so znakom kríža. Ale Anton zostal a nijako mu nemohli démoni ublížiť, ani sa už necítil oslabený bojom s nimi. Veď mu prišlo na pomoc zjavenia z hora a spolu so slabosťou jeho nepriateľa ho to oslobodilo od mnohých problémov a ozbrojilo ho veľkou horlivosťou. Jeho známi často prichádzali k nemu s očakávaním, že ho nájdu mrtvého, a miesto toho ho počuli spievať: „Boh vstáva a jeho nepriatelia sa tratia, spred jeho tváre utekajú tí, čo ho nenávidia. Ako sa rozplýva dym, tak ich rozháňa; ako sa vosk roztápa ohňom, tak spred Božej tváre miznú hriešnici.“ (Ž 68, 2-3) A znova: „Obkľúčili ma všetci pohania, ale v mene Pánovom som ich porazil.“ (Ž 118,10)

Ako opustil pevnosť a ako mníšstvo začalo prekvitať v Egypte, Anton je ich vodcom

14. A tak takmer po dvadsať rokov pokračoval v dosahovaní disciplíny v samote, nikdy nevychádzajúc a zriedka ho niekto mohol zazrieť. No keď už mnohí boli zapálení a chtiví napodobňovať Antonovu askézu a jeho známi sa aj silou dobýjali, vyšiel Anton sám akoby zo svojej svätyne (gr. osper ek tinos adytou), vovedený do tajomstiev a naplnený mocou Svätého Ducha. Vtedy ho prvý krát uvideli mimo tejto pevnosti tí, ktorí ho prišli vidieť. A žasli, keď ho videli, pretože mal telo v rovnakom stave ako predtým, nebol ani príliš tučný ako človek bez pohybu, ale ani príliš chudým od pôstu a od boja s démonmi, ale bol úplne rovnaký ako ho poznali pred odchodom. A jeho duša bola bez poškvrny, pretože nebol skľúčený akoby smútkom, ani utešovaný rozkošou, ani posadnutý smiechom, ale ani zármutkom – pretože On sa nikdy netrápil, že prišiel dav ľudí, no rovnako ani neprekypoval radosťou, keď ho mnohí pozdravovali. Ale bol stále čulý ako vedený rozumom a zotrvávajúci v prirodzenom stave. A mnohí chorí, ktorí k nemu prišli, boli uzdravení Pánom skrze Antona, iní boli očistení od démonov. Antonovi bola daná milosť výkladu (útechy slovom), takže potešil mnohých, ktorí boli užialení, nerozhodných naviedol na jasnú cestu a všetkých povzbudzoval, aby uprednostňovali lásku Krista pred všetkým, čo je vo svete. A ako povzbudzoval a radil pamätať na budúce dobro a na milujúcu dobrotu Boha voči nám, „ktorý vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých,“ (Rim 8, 32) mnohých presvedčil pre život v samote. A tak sa nakoniec stalo, že v horách vyrástli monastiere a púšť sa zaľudnila s mníchmi, ktorý odišli od svojich ľudí a zapísali sa za občanov neba.

15. Pri príležitosti vizitácie bratov, keď bol Anton nútený prejsť Arsenoickým kanálom, ktorý bol plný krokodílov, len modliac sa  doň vstúpil on a všetci, čo s ním boli a prešli v bezpečí. A keď sa vrátil do svojho monastiera, znova sa venoval rovnako ušľachtilému a statočnému cvičeniu. A častými rozhovormi rozmnožoval horlivosť tých, ktorí už boli mníchmi, vzbudzoval v mnohých lásku k askéze a rýchlo sa príťažlivosťou jeho slov monastiere znásobili a Anton ich viedol všetkých ako otec.

Jeho príhovor mníchom, preložený z koptského jazyka, vyzývajúci k vytrvalosti a povzbudzujúci proti záludnostiam Satana

16. Jedného dňa, keď ho mnísi žiadali, aby medzi nich vyšiel, prihovoril sa im takto v jazyku Egypťanov: „Písma sú užitočné na poúčanie (2 Tim 3, 16), ale je dobré vzájomne sa povzbudzovať vo viere a poháňať sa slovami. Kiež vy ako deti budete prinášať to, čo viete, k svojmu otcovi a ja ako starejší budem zdieľať s vami moje poznanie a to, čo má skúsenosť naučila. Nech je toto náš spoločný cieľ: nehľadieť na inú cestu ak sme začali, ani nezaniknúť v ťažkostiach, ani nevravieť: už sme prežili v askéze dlhý čas! Ale každý deň so zvýšenou dôležitosťou začať od počiatku. Pretože celý život človeka je veľmi krátky, meraný časom, ktorý má prísť. Preto celý tento čas je ničím v porovnaní s večnosťou. Vo svete sa všetko predáva za cenu a človek vymieňa jeden ekvivalent za iný, ale prísľub večného života sa kupuje za maličkosť. Lebo je napísané: ‚Vek nášho žitia je sedemdesiat rokov a ak sme pri sile, osemdesiat. No zväčša sú len trápením a trýzňou, ubiehajú rýchlo a my odlietame.‘ (Ž 90, 10) A preto aj keby sme žili osemdesiat alebo aj sto rokov v askéze, nie sto budeme panovať, ale miesto sto rokov budeme panovať na veky vekov. A aj keď sme bojovali na zemi, nedostaneme naše dedičstvo na zemi, ale máme prísľub v nebi, odložiac pominuteľné telo dostaneme nepominuteľné.“

17. „Preto, deti, nepoľavujme ani sa nedomnievajme, že čas je pridlhý alebo že robíme niečo veľké, lebo ‚utrpenia tohoto času nie sú hodny porovnávania s budúcou slávou, ktorá sa na nás má zjaviť.‘ (Rim 8, 18) Ani nemyslíme, keď pozeráme na svet, že sme zanechali niečo, čo malo veľký význam, pretože aj celá zem je málo v porovnaní s nebom. Lebo aj keď by sme mali príležitosť byť pánmi celej Zeme a vzdali by sme sa jej, ani to by nebolo hodným porovnania s kráľovstvom nebeským. Lebo ako človek sa má vzdať jednej medenej drachmy, aby získal sto drachiem zlata, tak aj človek, ktorý by bol pánom celej Zeme a vzdal by sa toho, toho, čoho sa vzdal, je máličko a on dostane stonásobne. Ale ak ani celá zem sa nerovná nebesiam, potom ten, ktorý sa vzdal iba zopár akrov pôdy je ako keby sa vzdal ničoho, aj keby sa spolu s tým vzdal aj domu a veľa zlata: takýto človek by sa nemal ani povyšovať, ale ani byť malého ducha. Ďalej by sme mali pamätať, že aj keď sa toho vzdávame pre získavanie cností, stále to zanecháme tu, keď zomrieme, a ako pripomína Kazateľ, často tým, ktorým by sme nechceli. Tak prečo by sme sa ich nevzdali kvôli cnostiam, keď môžeme získať dokonca kráľovstvo? Preto nech vás nesužuje túžba po majetkoch, lebo akým ziskom je dosiahnuť tieto veci, ktoré si nemôžme vziať so sebou? Prečo sa radšej neusilovať o veci, ktoré si môžme vziať so sebou – to sú rozvážnosť, spravodlivosť, miernosť, mravná sila, porozumenie, láska, dobrota voči chudobným, viera v Krista, sloboda od hnevu, pohostinnosť?  Ak vlastníme tie, môžme vidieť, ako nám pripravujú privítanie v zemi pokorných srdcom.“

18. „Práve pre tieto veci nech sa človek nevynáša svoje dobré skutky na svetlo, najmä ak uváži, že on sám je sluhom Pána a mal by slúžiť svojmu Majstrovi. Lebo ako sluha si nedovolí povedať, že pracoval včera a preto dnes už nepracuje, znajúc, že minulosť nepracuje pre budúcnosť, ale ako sa píše v Evanjeliu, denne preukazujte rovnakú pripravenosť potešiť svojho pána a zabráňte riziku. Tak aj my denne zotrvajme v našej askéze, vediac, že nedbalosť pre jeden jediný deň nás neospravedlní pred Pánom pre to, čo bolo v minulosti, ale bude zarmútený pre naše zanedbanie. Ako sme o tom počuli v Ezechielovi (Ez 18,26) a ako Judáš kvôli jednej noci zničil svoju predchádzajúcu prácu.“

19. „Deti, preto sa držme našej askézu a nebuďme nedbalí. Lebo v nej je Pán naším spoločníkom, ako je napísané, ‚tým, ktorí si vybrali dobro, Boh s nimí koná dobro.‘ (Rim 8, 28) Ale vyhnime sa nepozornosti, pamätajúc na slová Apoštola: ‚denne zomieram‘ (1 Kor 15, 31). Lebo ak žijeme ako keby sme denne zomierali, nehrešíme. A význam toho, čo hovoríme, je, že keď vstaneme deň čo deň, pamätáme na to, že môžme sa nedožiť večera, a večer keď si líhame spať, pamätáme, že môžme ráno nevstať. Lebo náš život je od prirodzenosti nestály a závisí denne na Prozreteľnosti. Ale takto usporadujúc si život nikdy nepadneme do hriechu, ani nebudeme žiadostiví niečoho, ani nebudeme milovať hnev voči niekomu, ani si nebudeme zhromažďovať poklady na zemi. Ale akoby denne očakavajúc smrť, mali by sme byť bez bohatstva a odpúšťať všetko všetkým, nebudeme ani túživo hladieť na ženy ani na žiadne iné márnivé potešenie. Ale odvrátime sa od toho ako od minulosti, ktorá odišla, stále túžiac a pozerajúc na deň súdu. Lebo veľké hrôzy a nebezpečenstvá múk zničia jednoduchosť potešení a robia dušu báznivou.“

20. „Preto začnúc a utvrdiac sa na ceste cnosti, snažme sa získať viac a viac vecí, ktoré sú pred nami. A nepozerajme ako Lotová žena na veci, ktoré sú minulé, lebo Pán povedal: ‚Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nie je súci pre Božie kráľovstvo.‘ (Lk 9, 62) Lebo pozerať sa späť neznamená nič iné ako ľutovať a byť znova svetský zmýšľaním. Nebojte sa počúvať o Cnosti s nehanbite sa za jej meno. Lebo nie je ďaleko od nás, ani nie je mimo nás, ale je v nás a ak chceme, je jednoduché ju dosiahnuť. Gréci cestujú do cudzích krajín a cez moria, aby dosiahli múdrosť, no my nemusíme odchádzať z našich obydlí, aby sme dosiahnli nebeské kráľovstvo, ani prechádzať moria, aby sme dosiahli cnosť. Veď Pán povedal niekoľkokrát: ‚Božie kráľovstvo je medzi vami.‘ (Lk 17, 21) Preto cnosť potrebuje ochotu našich rúk, pretože to je v nás a je formovaná nami. Lebo keď duša má svoje duchovné schopnosti v prirodzenom stave, cnosť je formovaná. A je to v prirodzenom stave, keď sa cnosť utvára. A keď sa utvára, je jemná a neuveriteľne čestná. Preto Jozue, syn Nuna, vo svojim povzbudení ľuďom hovorí: ‚Nakloňte si srdce k Pánovi, Izraelovmu Bohu!‘ (Joz 24, 23) a Ján: ‚Vyrovnajte mu chodníky!‘ (Mt 3,3) Lebo poctivosť duše spočíva v udržiavaní svojho ducha v prirodzenom stave, ako bola stvorená. A na druhej strane, keď sa odchyľuje a vzdiaľuje od svojho prirodzeného stavu, to sa nazýva zlozvyk duše. Takže podstata tejto veci nie je zložitá. Ak zotrvávame tak, ako sme boli stvorení, sme v stave cnosti, ale ak myslíme na necnostné veci, to sa počíta za zlo. Ak teda tieto veci by museli byť prísť z ničoho, bolo by v skutočnosti ťažké ich získať, ale ak sú v nás, odvráťme sa od zlých myšlienok. A ako sme dostali dušu ako dar, uchovajme ho pre Pána, aby rozoznal Svoju prácu ako takú, ktorú On sám utvoril.“

21. „A usilujme sa, aby nenávisť nepanovala nad nami ani žiadostivosť nevíťazila nad nami, veď je napísané: ‚Ale každého pokúša vlastná žiadostivosť, ktorá ho zachvacuje a zvádza. Žiadostivosť potom, keď počne, porodí hriech a keď je hriech dokonaný, splodí smrť.‘ (Jak 1,14-15) Takto žijúc, starostlivo zachovajme stráž, ako je napísané: ‚Veľmi stráž svoje srdce, lebo z neho vyvierajú žriedla života.‘ (Prís 4, 23) Lebo naši nepriatelia, zlí duchovia, proti ktorým bojujeme, sú hrozní a ľstiví, ako hovorí Apoštol: ‚Lebo nás nečaká zápas s krvou a telom, ale s kniežatstvami a mocnosťami, s vládcami tohoto temného sveta, so zloduchmi v nebeských sférach.‘ (Ef 6, 12) Je ich veľké množstvo vo vzduchu okolo nás a nie sú ďaleko od nás. Ale napriek tomu existujú medzi nimi veľké rozdiely a podľa ich prirodzenosti ich možno rozdeliť. No tieto rozdiely môžu opísať len tí, ktorí majú väčšie sily ako tie, ktoré máme my. No v tomto čase je pre nás nevyhnutne nutné vedieť len to, aké záludnosti majú voči nám pripravené.“

22. „Ako prvé musíme vedieť toto: démoni neboli stvorení ako tí, akým menom ich nazývame, veď Boh nestvoril nič zlé, ale aj oni boli stvorení ako dobrí. No po ich odpade od nebeskej Múdrosti sa ponevierajú po zemi. Na jednej strane zmiatli Grékov svojimi podobami, kdežto pri nás kresťanoch zo žiarlivosti hýbu všetkým, aby zabránili nášmu vstupu do nebies, len aby sme nevystúpili tam, odkiaľ oni padli. Preto je veľmi dôležité modliť sa a postiť, aby ten, čo dostane od Svätého Ducha dar rozlišovania duchov, dostal aj moc rozlišovať ich charakter: tých, ktorí sú viac a ktorí sú z nich menej zlí, a to, akej prirodzenosti je snaha každého jedného a ako je každý z nich zvrhnutý a vyhnaný preč. Lebo mnoho je ich podliactiev a zámien podôb. Blažený Apoštol a jeho nasledovníci o tom vedeli, keď povedali: ‚aby nás neoklamal satan – veď poznáme jeho zámery.‘ (2 Kor 2, 11). Veď aj my, trpiac mnoho ich pokušení na našich rukách, ich môžme jeden po druhom napravovať. Preto vám hovorím ako svojim deťom, majúc s nimi skúsenosť.“

23. „Démoni preto, keď vidia všetkých kresťanov, no zvlášť mníchov, radostne pracovať a vzmáhajúc sa, najprv zaútočia pokušením a kladú prekážky, aby zabránili našej ceste, a to zlými myšlienkami. Ale my sa nemusíme báť ich podnetov, lebo modlitbou, pôstom a vierou v Pána tieto útoky vzápäti zlyhávajú. Ale démoni neprestanú len tak, ľstivo a rafinovane ich podsúvajú znova a znova. Lebo keď neoklamú naše srdce so zlými žiadosťami, prídu pod iným zovňajškom, a to utvárajúc obrazy, aby sa pokúsili vyvolať v nás strach, meniac svoje formy a berúc na seba podoby žien, divých zvierat, skazených vecí, tvary obrov a vojenských šíkov. Ale ani týchto klamných obrazov sa nemusíte báť! Lebo nie sú ničím a rýchlo sa rozplynú, najmä ak sa človek posmeľuje vierou a znakom kríža. No napriek tomu sú opovažliví a bez hanby a pokračujú vo svojich útokoch iným spôsobom a tvária sa, že prorokujú a predpovedajú budúcnosť a samých seba ukazujú ako tých, ktorí siahajú vysoko a do veľkých šírav, aby podvodne chytili tých, ktorí sa nenechajú zviesť ich prvotnými spôsobmi. Ale ak aj vtedy nájdu dušu posilnenú vierou a myseľ nádejou, potom si privedú na pomoc ich vodcu.“

24. „Často samých seba zjavujú tak, ako to Pán vyjavil Jóbovi: ‚Priliehajú takto k sebe navzájom, držia pohromade, nerozštiepia sa. Keď sa mu (raz) kýchne, až sa zablysne, jeho oči sú sťa brvy zornice. Z jeho pažeráka jak by plameň šiel, sťaby sršali tiež iskry ohnivé.‘ (Job 41,9-11) Lebo keď princ démonov sa zjavuje v takom múdrom a prefíkanom vzhľade, ako som o tom už rozprával, šíriac okolo seba teror rozprávajúc veľké veci, vtedy ho Pán odhaľuje, hovoriac Jóbovi: ‚Železo on má len sťaby za sečku, mosadz mu je iba drevom práchnivým. Zvíri ani kotol hlbočinu on z mora si nádobku robí na olej.‘ (Job 41, 19 a 23) A prorok hovorí: ‚Nepriateľ si povedal: Zaútočím, dochytím, rozdelím korisť.‘ (Ex 15, 9) A iný prorok hovorí: ‚Moja ruka našla ako hniezdo bohatstvo národov a ako sa zhrabujú opustené vajcia, zhrabol som ja celú krajinu.‘ (Iz 10, 14) A takto v slovách je ich chvastanie a zlomyseľnosť, aby ak môžu zviedli zbožných. Ale ani vtedy by sme sa my, veriaci, nemali báť ich podôb alebo rozmýšľať nad ich slovami. A napriek tomu, že vravia veľa a tvária sa odvážne, bez pochýb padnú ako drak, ktorý bol kopijou zvrhnutý Spasiteľom (Job 41, 1) a ako beštia bremena dostál obojok okolo jeho nozdier a ako utečencovi boli jeho nozdry zviazané prsteňom a jeho pery zviazané náhubkom. A bol uväznený Pánom ako vrabec, aby sme sa mu posmievali. A s ním boli uväznení jeho spoločníci démoni, ako plazy a škorpiónmi, aby sme my kresťania po nich mohli šliapať. A dôkazom toho je, že dnes žijeme ako tí, ktorí sa diablovi vzbúrili. Lebo ten, ktorý sa vyhráža, že vysuší moria a bude otriasať zemou, teraz nedokáže vydržať našu askézu a ani moju reč proti nemu. Preto sa nebojme jeho slov, veď je to klamár, a nebojme sa jeho zjavení, lebo oni samé sú klamné. Lebo to, čo sa v nich zjavuje, nie je pravé svetlo, sú to skôr preludy a napodobeniny ohňa pripraveného pre démonov, ktorí sa pokúšajú zastrašiť ľudí plameňmi, v ktorých sami budú trpieť. Zjavujú sa ako pochybní a v momente sa rozplynú, nedotknúc sa veriacich, lebo majú len podobnosť toho ohňa, ktorý čaká ich samých. Preto sa nepatrí mať pred nimi strach, lebo skrze Kristovu milosť sú všetky ich praktiky márne.

25. Veď sú vierolomníci a stále pripravení premeniť samých seba do všelijakých podôb a prijať všetky zjavy tvorstva. Často aj bez viditeľného zjavu napodobňujú hudbu harfy alebo hlasom napodobňujú slová Písma. Často pri čítaní ako ozvena napodobňujú  naše slová, ktoré čítame. Často a opakovane nám nedovolia spať, ale takto nás zdvíhajú zo spánku do modlitby. Inokedy vezmú na seba podobu mnícha a predstierajú sväté reči, aby s pomocou ich podobnosti zmiatli a takto zviedli ich obete tam, kam chcú. No nevenuj tomu pozornosť, aj keď vás schvátia k modlitbe, a dokonca aj vtedy, keď nám radia celkom nejesť a aj keď nás obviňujú a zahanbujú pre veci, ktorými nás niekedy pokúšali. Veď to nerobia kvôli zbožnosti alebo pravde, ale aby nás jednoducho mohli priviesť k zúfaniu, aby vás presvedčili, že askéza je neúčinná a aby človek považoval život v samote za problém a bremeno, aby zabránili tým, ktorí napriek ich pokúšaniu v tomto živote vytrvali.

26. Preto prorok poslaný Pánom o nich hovorí ako o zločinných, vraviac: „Beda tomu, kto napája svojho blížneho, primiešava mu svoju zlosť a opíja ho.“ (Hab 2,15) Lebo tieto praktiky a prostriedky sú podvratné pre cestu, ktorá vedie k cnosti. Veď samotný Pán rozkazuje démonom nehovoriť a držať si ústa na uzde, ktorí síce v pravde hovoria: „Ty si Boží Syn.“ (Lk 4, 41),  aby nerozsievali svoje zlo popri pravde. Nevenujme našu pozornosť tomu, čo hovoria, i keby sa zdalo, že je to pravda. Veď je nevhodné, aby sme my, ktorí máme Sväté Písmo a slobodu od Spasiteľa, mali byť vzdelávaní démonmi, ktorí nedodržali vlastný poriadok a zmenili vlastné zmýšľanie. A preto ho Pán napomína aj vtedy, keď zneužíva jazyk Písma, hovoriac: „Prečo odriekaš moje príkazy a moju zmluvu v ústach omieľaš?“ (Ž 50, 16) Lebo démoni urobia všetko, aby zmiatli jednoduchých – budú sa modliť, miasť, zatajovať a ohromovať. A preto sa šialene smejú a pískajú, ale keď tomu nebude človek venovať pozornosť, potom ihneď plačú a lamentujú ako premožení.

27. Pán preto ako Boh zatvoril ústa démonov! A patrí sa, aby sme aj my, učení príkladom svätcov, napodobňovali ich a imitovali ich odvahu. Lebo oni, keď videli tieto veci, zvykli hovoriť: „Tí, čo mi číhajú na život, nastavujú mi osídla.“ (Ž 38, 13) A znova: „Ale ja som sťa hluchý, čo nečuje, ako nemý, čo neotvára ústa. Podobám sa človekovi, čo nepočuje a čo nevie obvinenie vyvrátiť.“ (Ž 38, 14-15) Preto ich nepočúvajme ako tých, ktorí sú nám neznámi, ani im nevenujme pozornosť ako tým, ktorí nás povzbudzujú k modlitbe a posteniu. Ale radšej v sebe obnovme našu askézu a nenechajme sa zmiasť tým, ktorý chce všetkých zmiasť, i keby nám hrozili smrťou. Lebo sú slabými a nemôžu nám nič okrem vyhrážania urobiť.

28. Už som v priebehu o týchto veciach rozprával a nemôžem prestať o nich rozprávať, ba skôr musím o nich rozprávať viac, lebo ak si ich zapamätáte, bude to pre vás zdrojom bezpečia. Odkedy Pán navštívil zem, nepriateľ padol a jeho sily oslabli. No aj keď nám nemôže nič urobiť, stále ako tyran, ktorý nedokáže zniesť svoj pád potichu, sa nám vyhráža, no jeho vyhrážky sú iba slová. A tak každý z vás nech to uváži a vtedy bude schopný opovrhovať démonom. Lebo ak by boli obmedzení rovnakými telami, ako máme my, vtedy by ste o nich mohli aj povedať: „Nemôžme ich nájsť, keď sú skrytí, ale kedykoľvek ich nájdeme, poraníme ich.“ A takisto aj my – až sa držíme v utajení pred nimi, môžme im uniknúť a zavrieť pred nimi dvere. Lenže oni sami nie sú rovnakej podstaty ako my a sú schopní vniknúť dnu, aj keď sú dvere zatvorené a strašia všetko vo vzduchu, tak oni ako aj ich vodca diabol, a túžia po zle a sú pripravení ublížiť, ako o nich povedal Spasiteľ: „On bol vrah od počiatku a nezotrval v pravde, lebo v ňom pravdy niet.“ (Jn 8, 44) Ale pokiaľ sme my nažive a trávime čas tým, že mu odporujeme, on je bezmocný. Lebo priestor nebráni ich intrigám a ani na nás nepozerajú ako na priateľov, ktorým nechcú ublížiť, ani nemilujú dobro, aby sa polepšili. Naopak si zlými a nič nehľadajú viac ako ublížiť človeku, ktorý miluje cnosť a bojí sa Boha. Ale keďže nemajú moc niečomu brániť, iba sa nám vyhrážajú. No ak by neboli bezmocní, neváhali by zvlášť nám ublížiť (pretože všetká ich túžba je na tom založená). Keď sme sa teraz zišli a rozprávame proti nim, vieme, že ako my rastieme, oni sa stávajú slabými. Preto ak by mali moc, nedovolili by ani jednému z nás kresťanov, aby sme žili, lebo bázeň pred Pánom zaženie hriech. (Sir 1,27) Ale keďže nám nemôžu ublížiť, sami sebe ubližujú, veď nevyplnia ani jedno z ich vyhrážok. A zvážme aj toto a nebojme sa ich: ak by mali moc, neprichádzali by v zástupoch a ani v prezlečení, ani neutvárali zákernosti zmenami podoby. Ale stačilo by, aby iba jeden prišiel a zavŕšil všetko, čoho by bol schopný a čo by chcel: ako niekto, kto má moc zabíjať naslepo a hroziť v tichu, ale to predpokladá niekoho, kto má plnú autoritu nad sebou samým. Ale démoni, ktorí nemajú žiadnu moc, sú ako herci na javisku meniaci svoje tvary a strašiaci deti s búrlivými zjaveniami a zvláštnymi formami, za ktoré by mali hanbiť ako za oddeľujúce ich slabosť. Veď taký pravý anjel Pána, ktorý bol poslaný pred Asýrčanov, nemal potrebu búrlivého prejavu, ani zjavovania sa odnikiaľ, ani hluku a rinčania, ale v tichu využil svoju moc a zabil 185 tisíc vojakov. Ale démoni nemajú silu a preto sa snažia o zastrašovanie zjavom. (2 Kr 19, 35)

29. No niekto, poznajúc príbeh Jóba, môže namietať: „Prečo teda diabol šiel a vykonal všetko voči nemu, zbavil ho všetkého majetku, zabil jeho deti a ubližoval mu vredmi?“ Rozpoznajte, že to nie diabol bol silným, ale Boh dovolil, aby bol Jób skúšaný. Rozhodne sám od seba nemal žiadnej moci, ale prosil a dostal to, aby mohol vykonať to, čo vykonal. A preto aj napriek tomu nech je nepriateľ ešte viac zatratený, lebo aj keď po tom túži, nemôže zvíťaziť ani nad jedným čestným mužom. Lebo ak by mohol, neprosil by predsa o povolenie! A nežiadajúc iba raz, ale dokonca dva krát, preukázal svoju slabosť a núdzu. A niet divu, že by nedokázal ublížiť ani Jóbovmu dobytku, ak by mu to nedovolil Boh. Veď nemal moc ani nad sviňami, keď v Evanjeliu prosia Pána: „Ak nás už vyháňaš, pošli nás do čriedy svíň.“ (Mt 8, 31) Keď nemajú diabli moc ani nad sviňami, o to menej nad tými, ktorí v sebe nosíme Boží obraz.

30. Máme sa báť iba Boha a pohŕdať démonmi a nebáť sa ich! Ale čím viac robia tieto veci, tým viac posilníme našu askézu voči ním, pretože dobrý život a viera v Boha sú mocnými zbraňami. V každom prípade majú strach pred pôstom, bezsennosťou, modlitbami, miernosťou, tichom, pohŕdaním peniazmi a slávou, pokorou, láskou k chudobným, almužnami, slobodou od hnevu a askézou, ale najviac zo všetkého z toho hlavného: zbožnosti pred Kristom! A preto démoni robia všetko, aby sme neporazili ani jeden zo zlozvykov, znajúc že Spasiteľ dáva milosť voči ním, hovoriac: „Hľa, dal som vám moc šliapať po hadoch a škorpiónoch i po všetkej sile nepriateľa a nič vám neuškodí.“ (Lk 10, 19)

31. A preto aj keď sa démoni tvária, že predpovedajú budúcnosť, nevenujte tomu pozornosť! Lebo často ide iba o predpoklad – vezmime si príklad, že o pár dní prídu vaši bratia. A stane sa, že títo bratia skutočne prídu. No démoni to nerobia preto, lebo cítia nejakú starosť o vás, no chcú len získať vašu dôveru, aby neskôr získali nad vami aj moc a neskôr vás zničia. Preto by sme im nemali venovať nijakú pozornosť, ale mali by sme ich odmietať hneď ako sa nám prihovárajú, veď ich nepotrebujeme! Prečo sa čudujete?! Diabli majú prenikavejšie telá ako ľudia, ľahko sa môže stať, že týchto bratov diabli zazrú na ceste a keďže sú omnoho rýchlejší ako oni, ponáhľajú sa oznámiť to nám?! Rovnako ako jazdec na koni, keď vyštartuje od chodca, svojím príchodom oznamuje príchod aj toho druhého, a predsa nik ho pre toto neobdivuje! Lebo diabli nepoznajú nič z toho, čo ešte nezačalo existovať, je to jedine Boh, ktorý pozná všetko predtým, ako to príde k svojmu zrodu. Títo sú len ako zlodeji, bežia a rozhlasujú len to, čo videli prv ako iní: koľkým mnohým práve teraz ohlasujú naše záležitosti – to, že sme sa tu zišli a rozprávame proti nim a to skôr ako sa každý z nás k ním dostane a rozpovie to sám. Veď pravda, každý „dlhonohý“ chlapec to dokáže, prísť niekam v sekunde pred druhým. Ale mám na mysli toto: ak niekto vyrazí z Téb alebo iného miesta nášho okolia, predtým, ako vôbec vyrazí, diabli vôbec nepoznajú fakt, či vôbec vyrazí. Ale až keď vyrazí, až vtedy vyrazia aj oni a oznamujú nám o jeho postupe. A preto sa skutočne stane, že po niekoľkých dňoch cestujúci príde. No často sa aj stane, že sa cestujúci obráti alebo zmení cestu a démoni sa tak preukážu ako klamári.

32. A rovnako aj o toku rieky občas urobia hlúpe vyjadrenia. Lebo vidia, že v oblasti Etiópie bolo mnoho dažďa a znajúc, že oni sú príčinou záplavy, ktorú rieka prináša do Egypta, utekajú a rozhlasujú to. To by dokázal povedať hocaký človek, ktorého schopnosti by sa rovnali tým, čo majú démoni. A ako Dávidovi špióni (2 Sam 18, 24) vystupujú na horné miesta a vidia prichádzať ľudí skôr ako tí, ktorí zostávajú nižšie, tak ako ohlasovateľ ohlasujú nie tie veci, ktoré sa nestali, ale len tie, ktoré sú na ceste a už sa stali. Démoni si vyberajú túto cestu a robia to preto, aby vyzerali ako tí, čo dokážu predvídať, aby iných zviedli. Ale ak Prozreteľnosť zavelí inak vodám na svojej ceste, veď to Prozreteľnosť dokáže, démoni sú podvedení a ten, kto im verí, je oklamaný. 

33. Preto v uplynulých dňoch narástli orakulá Grékov a takto sú zvedení démonmi. No rovnako ich klam bol odhalený Pánovým príchodom, ktorý znivočil prostriedky démonov. Lebo sami od seba nevedia nič, no ako zlodeji vedia iba to, čo prevzali od druhých. Takže veci budúce skôr iba hádajú ako ich predpovedajú. Preto ak občas povedia aj pravdu, nečudujte sa tomu. Rovnako skúsení lekári, vidiac rovnaké príznaky nevoľnosti v rôznych ľuďoch, predpovedajú chorobu, keďže sú s ňou oboznámení. Lodivodi a farmári preukazujú rovnakú známosť s počasím a predpokladajú na základe jedného mrku stav atmosféry a dokážu usúdiť, či bude búrka alebo slnečné počasie. Nikto pritom neusudzuje, že to robia na základe inšpirácie, ale na základe skúsenosti a praxe. Preto ak démoni robia to isté na základe úsudku, nech sa tomu nikto nečuduje a nevenuje tomu pozornosť. Veď na čo by vám, poslucháčom, slúžilo od nich poznať, čo sa stane, predtým ako sa to stane? A prečo by nás tieto veci mali zaujímať, aj keby ich poznanie bolo pravdivé? Predpovedanie budúcnosti neprináša cnosť a ani nie je dôkazom dobroty! Veď nikto z nás nebude súdený za to, čo nevedel, ani nikoho nenazývame blahoslaveným preto, že má vedomosti a poznanie. Ale každý z nás bude súdený pre toto: či sme sa držali viery a dodržiavali prikázania.

34. A preto nevenujme príliš pozornosti týmto veciam a ani kvôli nim nepraktizujme askézu a námahu, lebo len žijúc dobre sa môžme zapáčiť Pánovi. A nemodlime sa, aby sme poznali budúcnosť, ani to nežiadajme ako odmenu za našu askézu, ale našou modlitbou má byť toto: aby Pán bol naším spoločníkom, ktorý nám pomôže zvíťaziť nad diablom. A až raz budeme mať túžbu poznať budúcnosť, buďme očistení v mysli, lebo verím, že keď je duša v dokonale čistom a prirodzenom stave, je schopná ako čisto vidiaca vidieť veci omnoho väčšie a vzdialenejšie ako len démonov, lebo Pán je ten, ktorý ich odhaľuje, ako duša Elizea, ktorý videl nielen to, čo urobil Giezi (2 Kr 5, 26), ale inokedy videl okolo seba plno ohnivých koní a vozov. (2 Kr 6, 17)

35. Veď preto diabli prichádzajú k vám v noci a chcú vám predpovedať budúcnosť alebo hovoria: „sme anjelmi.“ Nevenujte im pozornosť, lebo klamú. Áno, aj v prípade, keď chvália vašu askézu a nazývajú vás blaženými, nepočúvajte ich a nič s nimi nemajte, ale radšej sa prežehnajte a aj celé vaše obydlie, a modlite sa a uvidíte, ako miznú. Lebo sú zbabelcami a majú veľký strach pred znakom Pánovho kríža, lebo v pravde ich Pán krížom odhalil a urobil z nich príklad poučenia. (Kol 2, 15) Ale ak to hanlivo vydržia, prevliekajúc sa a meniac formy svojho vzhľadu, nebojte sa a ani sa neschýľujte pred nimi, ani sa netvárte, že by to mohli byť dobrí duchovia. Lebo prítomnosť dobra alebo zla s Božou pomocou je ľahko rozlíšiť. Zjavenia svätých nie sú plné vyrušujúcich elementov, lebo sa píše: „Nebude sa škriepiť, nebude kričať, nik nebude počuť na ulici jeho hlas.“ (Mt 12, 19) Prichádzajú ticho a jemne tak, že ihneď radosť, veselosť a odvaha povstávajú v duši. Lebo Pán, ktorý je naša radosť, a sila Boha Otca sú v týchto zjaveniach. A myšlienky duše zostávajú spokojné a zamerané, takže ako keby osvietené s lúčmi zjavujú toho, kto sa zjavuje. A obsahuje božskú lásku a veci, ktoré nás očakávajú, a drží sa jej celkovo tak, že zjavenie ju nemôže stratiť. Ale ak ako ľudia máme pred zjavením dobra nejaký strach, tí, ktorí sa zjavujú ten strach odnímajú, ako Gabriel v prípade Zachariáša (Lk 1, 13), a ako anjel, ktorý sa zjavil ženám pred svätým hrobom (Mt 28, 5), a ako anjel, ktorý povedal pastierom: „Nebojte sa!“ Lebo sa nebáli pre bojazlivosť, ale z rozpoznania prítomnosti vyššej bytosti. Toto je prirodzenosť zjavení, ktoré sú od svätých.

36. Ale vpády a zjavenia zlých duchov sú zmiešané so zmätkom, s rámusom, so zvukmi a výkrikmi, ktoré sa podobajú priestupkom unudených mládencov alebo lupičov. Z ktorých vyvstáva v srdci strach, vrava a zmätok myšlienok, skľúčenosť, nenávisť voči tým, ktorí žijú život askézy, ľahostajnosť, smútok, upomínanie sa na príbuzných a strach zo smrti a nakoniec túžba po zlých veciach, zneuctenie cnosti a nestále zvyky. Preto v prípade, že vás prepadne strach, ak váš strach bude odňatý, zažijete nevypovedateľnú radosť, veselosť, odvahu, obnovenú silu, pokoj v mysli a zo všetkého, čo som predtým vymenoval: silu a lásku voči Bohu. Preto naberte odvahu a modlite sa! Radosť a vyrovnaný stav duše preukazujú svätosť toho, kto je prítomný. Preto Abrahám sa zaradoval nad Pánom (Jn 8, 56) a rovnako aj Ján pri hlase Márie, Bohorodičky, sa zachvel v lone. (Lk 1, 41) Ale ak pri akomkoľvek zjavení je zmätenie, zvuky bitia, svetský prejav, vyhrážky smrti a iné veci, ktoré som predtým zmienil, vedzte, že je to útok zlých duchov.

37. A nech toto je pre vás znamenie: kedykoľvek sa vaša duša stáva bojazlivou, je tam prítomnosť nepriateľov. Lebo démoni nedokážu odňať od svojej prítomnosti strach, ako urobil archanjel Gabriel pri Márii a Zachariášovi alebo ako anjel, ktorý sa zjavil ženám pri hrobe, ale kedykoľvek démoni vidia strach človeka, iba zväčšia svoje preludy, aby sa človek bál ešte viac, aby mohli nakoniec zaútočiť a povedať: „padni dole a klaňaj sa mi.“ Takto zviedli Grékov a preto sú nimi považovaní a nesprávne označovaní za bohov. Veď Pán netrpel, aby nás diabol mohol podvádzať a preto ho stále vyhnal, keď on kľul svoje preludy voči Nemu, hovoriac: „Odíď satan, lebo je napísané: – Pánovi, svojmu Bohu, sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť.“ (Mt 4, 10) Preto nech je zvodca nami viac a viac opovrhovaný, veď Pán sľúbil, že toto urobil kvôli nám: aby démoni, keď začujú rovnaké slová z našich úst, mohli ujsť pred Pánom, ktorý ich napomenul týmito slovami.

38. Nepatrí sa chváliť vyháňaním démonov ani sa cítiť povznesene pri uzdravovaní chorôb, ani sa nepatrí, aby ten, ktorý vyháňa démonov bol hlboko uctievaný, zatiaľ čo ten, ktorý ich nevyháňa, je pokladaný za nič. Ale nech sa človek poučí z askézy iného a nech ju buď napodobňuje alebo nech sa jej vyrovná alebo nech ju napraví. Pretože zázraky nepatria nám, ale sú dielom Spasiteľa, veď povedal svojim učeníkom: „Neradujte sa z toho, že sa vám poddávajú duchovia, ale radujte sa, že sú vaše mená zapísané v nebi.“ (Lk 10, 20) Lebo to, že naše mená sú zapísané v nebi, je dôkazom nášho cnostného života, zatiaľ čo vyháňanie diablov je dobrodenie, o ktorom rozhodol Pán. Preto o tých, ktorí sa chválili znameniami a nie cnosťou, hovorí: „Pane, Pane, či sme neprorokovali v tvojom mene? Nevyháňali sme, v tvojom mene zlých duchov a neurobili sme v tvojom mene veľa zázrakov?“ (Mt 7, 22) A on im odpovie: „Nikdy som vás nepoznal; odíďte odo mňa vy, čo páchate neprávosť!“ (Mt 7, 23) Lebo Pán nepozná cesty ničotných. Modlime sa stále, aby sme dostali, ako som predtým povedal, dar rozlišovania duchov, aby sme, ako je napísané, neuverili každému duchu. (1 Jn 4, 1)

39. Už by som nemal viac hovoriť a ani nehovoriť žiadne zo svojich napomínaní, spokojný s tým, čo som povedal, ale aby ste si nemysleli, že som rozprával bez súvisu a aby ste neverili, že tieto veci som poznamenával bez skúsenosti alebo pravdy. Lebo aj keď by som mal byť pokladaný za nerozumného, Pán, ktorý počuje, pozná čistotu môjho svedomia a vie, že nie kvôli sebe, ale z dôvody vašej lásku ku mne a kvôli vašej žiadosti vám znova rozpoviem o praktikách zlých duchov. Ako často ma nazývali blaženým a ako často som ich preklínal menom Pánovým! Ako často mi predpovedali vzostup hladiny rieky a ja som im odpovedal: „Čo vás je po tom?“ Raz prišli vyhrážajúc sa a obkľúčili ma ako vojaci v plnej zbroji. Inokedy naplnili moje obydlie s koňmi, s beštiami a ošklivými vecami a ja som spieval: „Na vozy sa spoliehajú jedni, druhí na kone, ale my vzývame meno Pána, nášho Boha.“ (Ž 20, 8) A pri modlitbe utekali pred Pánom. Raz prišli v temnote, inokedy v zjave svetla a hovorili: „Prišli sme ti dať svetlo, Anton.“ No ja som zavrel svoje oči a modlil som sa a vskutku ihneď zhaslo svetlo skazených. A zopár mesiacov neskôr prišli spievajúci žalmy a bľabotajúc slová Písma, ale „ja som (bol) sťa hluchý, čo nečuje.“ (Ž 38, 14) Inokedy otriasali mojou kéliou ako pri zemetrasení, no ja som pokračoval v modlitbe s neotraseným srdcom. A znova potom prišli robiac hrmot, pískajúc a tancujúc. Ale ja som sa modlil a ležal spievajúc si sám žalmy a oni ihneď začali nariekať a plakať, ako keby ich opustila sila. Ale slávu vzdávam Pánovi, ktorý ich porazil a urobil príkladom poučenia pre ich trúfalosť a šialenstvo.

40.  Raz si dovolil démon zjaviť sa v neuveriteľnej okázalosti a dovolil si povedať: „Som sila Božia a som Prozreteľnosť, čo si želáš, aby som Ti dal?“ Vtedy som ja ešte väčšmi na neho dýchol a vyslovil meno Krista a takto som ho zneistil. Zdalo sa, že som ho zneistil, lebo vo všetkej svojej veľkosti zmizol aj so všetkými svojimi démonmi pri Kristovom mene. Inokedy počas pôstu prišiel so úlisnosťou a zjavom mnícha s niečím, čo sa podobalo na pecne chleba a dával mi radu, hovoriac: „Jedz, aby si neupadol zo svojich námah. Veď si človek a môžeš ochorieť.“ No vidiac jeho prostriedky som vstal k modlitbe a on ju nevydržal, hneď ušiel cez dvere ako dym. Ako často v púšti zjavoval niečo, čo vyzeralo ako zlato, aby som sa ho dotýkal a pozeral sa naň. No ja som proti nemu spieval žalmy a on zmizol. Často ma bili popruhmi a ja som znova a znova opakoval: „Nič ma nemôže odlúčiť od lásky Kristovej.“ (Rim 8, 35) A pri týchto slovách začali jeden druhého udierať. Nebol som to ja, kto ustál a zničil ich sily, ale bol to Pán, ktorý povedal: „Videl som satana padať z neba ako blesk.“ (Lk 10, 18) Ale ja, deti, vedomý si Apoštolových slov, som to vzal na seba (1 Kor 4, 6), aby ste sa mohli poučiť a nepoľavili v askéze, aby ste sa nebáli diabla a démonskych preludov.

41. A keďže ako nerozumný Vám rozprávam o týchto veciach, prijmite aj toto ako pomoc pre pocit Vášho bezpečia a nebojácnosti a verte mi, že neklamem. Raz niekto zaklopal na dvere mojej kélie a výjduc, uvidel som niekoho, kto sa zdal obrovským – čo do šírky, to do výšky. Keď som sa spýtal: „Kto si?“ On odpovedal: „Som Satan.“ A keď som sa spýtal: „Prečo si tu?“ On odpovedal: „Prečo ma mnísi a ostatní kresťania vinia za všetko nezaslúžene? Prečo ma chvíľu čo chvíľu preklínajú?“ Odpovedal som mu: „A prečo ich trápiš?“ On povedal: „Nie som to ja, kto ich trápi, ale oni trápia samých seba, veď ja som stratil moc. Nečítali predsa: Nepriatelia zhynuli, navždy umĺkli; zboril si ich mestá, niet po nich ani pamiatky? (Ž 9, 7) Nemám už ani miesto, ani zbrane, ani mesto. Kresťania sa rozšírili do celého sveta a aj púšť je už zaplnená mníchmi. Nech venujú svoju pozornosť sebe a nech ma už nepreklínajú nezaslúžene.“ Potom som sa zadivil nad Pánovou milosťou a povedal som mu: „Si klamár a nikdy nehovoríš pravdu, avšak dnes proti svojej vôli si pravdivo hovoril. Lebo príchod Krista na zem Ťa urobil slabým a on ťa vyhnal a potrestal.“ Keď Satan začul Spasiteľovo meno, nedokázal uniesť jeho páľavu a zmizol.

42. Ak teda diabol sám priznáva, že jeho moc sa pominula, musíme ním a jeho démonmi otvorene pohŕdnuť. Pretože on a jeho besy chcú využiť každú záludnosť ako prostriedok proti nám, ale my poznajúc ich slabosť nimi môžme opovŕhnuť. A preto neupadajme na duchu, ani nemajme ducha zbabelosti v našich srdciach, ani nebudujme v sebe strach, hovoriac: Bojím sa, že démon príde a porazí ma, alebo že ma zhodí dole z vysokého miesta, alebo že ma prekvapí v nečakanej chvíli a zmätie ma! Nemajme vôbec takéto myšlienky v našich srdciach, ani nebuďme plní zármutku ako keby sme mali zahynúť, ale radšej naberme odvahy a stále sa radujme, veriac, že sme v bezpečí. Pamätajme v našich srdciach, že Pán je s nami a odháňa zlých duchov od nás a ničí ich moc. Pamätajme v našich srdciach na to, že pokiaľ je Pán s nami, naši nepriatelia nám nemôžu ublížiť. Lebo keď prichádzajú, prichádzajú spôsobom patričným stavu, v ktorom nás našli a prispôsobujú svoje preludy stavu našej terajšej mysle. Preto keď nás objavia ustrachaných a zmätených, ihneď obklopia miesto ako vlámači, ktorí našli nechranený dom, a robia nám to, čo v sebe myslíme a ešte omnoho viac. Lebo keď nás nájdu bojazlivých a zbabelých, umocnia strach, ktorý šíria, svojimi preludmi a vyhrážkami a nimi je mučená táto nešťastná duša. Ale keď nás nájdu radovať sa v Pánovi, kontemplujúc budúcu blaženosť, vedomú si Pána, vedomú si, že všetko je v Jeho rukách a že žiaden zo zlých duchov nemá moc proti kresťanom, ani žiadnu moc proti nikomu – keď nájdu dušu vystuženú týmito myšlienkami – sú prekvapení a odvrátení. Preto nepriateľ, vidiac Jóba opevneného týmto poznaním, sa od neho vzdialil a nájduc neopevneného Judáša ho vzal za väzňa. Ale ak chceme poraziť nepriateľa, zamyslime sa nad Pánovými dielami a nech naša duša jasá v nádeji. A uvidíme, že nástrahy démonov sú ako dym a že zlí hynú skôr ako ich dosiahnú. Lebo ako som už povedal, sú plní strachu vidiac večný oheň, ktorý je pre nich pripravený.

43. Pre vašu nebojácnosť voči nim si vezmite tento spoľahlivý znak – kedykoľvek budete mať zjavenie, neklaňajte sa so strachom, ale ktokoľvek by to bol, odvážne sa spýtajte: Kto si? Odkiaľ prichádzaš ku mne? A ak to bude zjavenie svätých, oni Vás uistia a premenia Váš strach na radosť. Ale ak zjavenie bude od zlého, ihneď sa stane bezvládnym, snažiac sa zmeniť jasný úmysel Vašej mysle. Lebo otázka: „Kto si a odkiaľ prichádzaš“ (Joz 5, 13) je dôkazom pevnej mysle. Takto sa Jozue, Nunov syn, dozvedel, kto je jeho pomocník a s pomocou tejto otázky zmizol diabol pred Danielom.

Rast mníškeho života v tom čase (okolo r. 305 po Kr.)

44. Ako Anton rozprával, mnohí sa zaradovali a v niektorých vzrástla cnosť lásky, v iných zas pominula apatia a u iných zmizla domýšľavosť. Všetci boli rozhodnutí opovrhnúť útokmi Zlého a radovali sa nad darom rozoznávanie duchov, ktorú dostal Anton od Pána. A ich kélie v horách boli plné duchovných zborov, ktoré spievali žalmy, milovali čítanie, postenie, modlenie sa a radovali sa v nádeji na veci, ktoré majú prísť, namáhali sa v darovaní almužien a zachovávali lásku a harmóniu medzi sebou. A v skutočnosti bolo umožnené zachovať túto krajinu tak, ako bola, naplnenú nábožnosťou a spravodlivosťou. Lebo tam nebolo ničomníka ani zraneného, ani vstupu vyberačov daní, ale len zástup asketikov, ktorých cieľom bolo dosiahnúť cnosť. Aby každý, kto uzrel znova kélie a videl poriadok medzi mníchmi, mohol pozdvihnúť svoj hlas a povedať: „Jak krásne sú, Jakub, stany tvoje, tvoje príbytky, Izrael! Ako potočné údolia, čo sa v diali tiahnu, ako záhrady pozdĺž potoka, sťa duby, čo zasadil Pán, sťa cédre pri vodách.“ (Nm 24, 5-6)

Ako Anton znovu obnovil svoje asketické úsilie v tom čase

45. Napokon sa Anton podľa svojho zvyku navrátil sám do svojej kélie a navýšil svoju disciplínu a zazeral denne na to, čo pokladal za nebeské paláce, upevniac svoju túžbu na ne a zamýšľajúc sa nad krátkosťou ľudského života. A zvykol jesť a spať a vykonával všetky svoje ľudské úkony so zahanbením, zamýšľajúc sa nad duchovnou silou svojej duše. A tak často, až sa mal stretnúť na spoločnom obede s inými hermitmi, zdieľajúc svoje duchovné jedlo, prosil o ospravedlnenie a vzdialil sa od nich, pokladajúc za hanbu, že ho niekto iný mal vidieť jesť. No keď jedol sám, zvykol jesť len toľko, koľko si vyžadovala jeho telesná potreba. Často jedával aj s bratmi, ale cítiac hanbu využíval tieto chvíle na spoločné povzbudzovanie. A stále vravieval, že sa patrí mužovi starať radšej o jeho dušu ako o jeho telo, no je nutné starať sa aj o telo nakoľko to vyžadujú jeho potreby, no potom o to viac je nutné upriamiť celú svoju pozornosť na dušu a hľadieť na jej dobro, aby nebola stiahnutá dole pôžitkami tela, ale naopak, aby telo bolo podriadené duši. Lebo takto to bolo nariadené Spasiteľom: „Nebuďte teda ustarostení a nehovorte: ‚Čo budeme jesť?‘ alebo: ‚Čo budeme piť?‘ alebo: ‚Čo si oblečieme?‘! Veď po tomto všetkom sa zháňajú pohania. Váš nebeský Otec predsa vie, že toto všetko potrebujete. Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše.“ (Mt 6, 31-33)

Ako počas prenasledovania v roku 311 sa v Alexandrii vystavil mučeníctvu

46. Po tomto bola Cirkev zasiahnutá prenasledovaním, ktoré nastalo za Maximina, keď svätí mučeníci boli privedení do Alexandie a Anton ich nasledoval, opustiac svoju kéliu a hovoriac: „Vyjdime, ak budeme povolaní, aby sme mohli zápasiť alebo pozorovať tých, ktorí zápasia.“ A túžil zakúsiť mučeníctvo, no nechcel samého seba vydať na smrť, a preto posluhoval vyznávačom v doloch a vo väzeniach. A bol veľmi horlivý vzpružiť ich v úsudok k pripravenosti – tých, ktorí boli pozvaní k súboju, zatiaľ čo tých, ktorí boli mučení, prijal a priviedol ich späť na cestu zdokonalenia. Sudca preto, vidiac nebojácnosť Antona a jeho druhov a ich horlivosť v tejto veci, nariadil, aby sa žiaden mních nezjavil v súdnej sieni a aby ani nezotrvávali v meste. Preto si všetci mysleli, že je lepšie neukazovať sa na verejnosti v ten deň, ale Anton venoval málo pozornosti tomuto rozkazu a očistiac si odev, stál každý ďalší deň na vyvýšenom mieste a ukázal sa vo svojom najlepšom šate pred guvernérom. Preto sa tomu všetci čudovali a keď ho guvernér videl a zazrel medzi inými, on stál nebojácne ukazujúc pripravenosť kresťanov. Lebo ako som už povedal, modlil sa za mučeníctvo, lebo sa trápil, že ešte nepriniesol svoje svedectvo. Ale Pán ho zachoval pre naše dobro a dobro iných, aby sa stal učiteľom askézy pre mnohých, ktorých vyučoval v Písmach. Lebo mnohí pozorujúc spôsob jeho života boli chtiví napodobňovať jeho cesty. A preto ako zvyčajne slúžil vyznávačom a ako keby bol ich druhom v ich zajatí, namáhal sa v službe pre nich.

Ako žil Anton v tomto čase

47. A keď prenasledovanie pominulo a blahoslavený biskup Peter vydal svoje svedectvo viery, Anton sa vzdialil a znova sa utiahol do svojej kélie a žil tam denne ako mučeník vo svojom svedomí, súperiac v súbojoch z viery. A jeho askéza bola omnoho prísnejšia, lebo už sa takmer ustavične postil, zvnútra jeho telo pokrývalo ochĺpenie a zvonku koža a to až do konca jeho života. Už si nikdy neumýval svoje telo vodou, aby sa zbavil špiny, ani si neumýval nohy, ani nevydržal pocit vody na vlastnom tele inak, ako keď si to vyžadovala telesná potreba. A jeho telo nikto nikdy nevidel úplne bez odevu a ani nahé, s výnimkou jeho smrti, keď ho pochovávali.

Ako oslobodil ženu od zlých duchov

48. Keď sa uzobral na odpočinok v stanovenom čase, po ktorom nikdy nevychádal von a ani nikoho nepríjmal, vojenský dôstojník Martinian prišiel a vyrušil Antona, lebo mal dcéru posadnutú zlým duchom. A keď neprestával vyklopávať na Antonové dvere a prosiť ho, aby vyšiel von a modlil sa k Bohu za jeho dieťa, Anton to už nezniesol, pozrel sa na oblohu a povedal: „Človeče, čo na mňa voláš? Veď som človek rovnako ako ty. Ale ak veríš v Krista, ktorému slúžim, choď, modlí sa k Bohu a nech sa ti stane, ako si uveril!“ Ten v tej chvíli priamo odišiel, s vierou volal na Krista a dostal svoju dcéru očistenú od diabla. A Pán vykonal mnoho iných vecí cez Antona, veď povedal:  „Proste a dostanete!“ (Lk 11, 9) Lebo mnohí z trpiacich, ktorým neotváral dvere, spali pred jeho kéliou a skrze svoju vieru a úprimnú modlitbu boli uzdravení.

Ako sa v tom čase Anton sám pobral a začal bývať vo vnútri hory

49. Keď Anton videl, že ho mnohí obkľučujú a nedokázal sa zdialiť podľa svojho úmyslu, ako si želal, ale obával sa znamení, ktoré mu ukázal Pán, teda že to všetko bude viesť buď k jeho nafúkanosti alebo iní si budú o ňom myslieť viac ako by mali. Preto sa Anton rozhodol vzdialiť do horných časti Thébčanov medzi tých, pre ktorých bol neznámy. Dostanúc pecne chleba od bratov, sadol si na breh rieky a čakal, či bude prechádzať loď okolo, aby sa mohol k ním nalodiť a cestou hore po rieke by sa splavil s nimi. Keď uvažoval o týchto veciach, zhora začul hlas: „Anton, kde ideš a prečo?“ Vonkoncom nevyrušený, pretože už i zvykol na hlas zhora, naklonil svoj sluch a odpovedal hovoriac: „Keďže zástupy mi nedovolia žiť v tichosti, chcem ísť do horných častí Thébčanov kvôli mnohým prekážkam, ktoré tu na mňa prichádzajú a zvlášť preto, lebo odo mňa žiadajú veci, ktoré nie sú v mojich silách.“ No hlas mu odpovedal: „Aj keď pôjdeš medzi Thébčanov a aj keď zídeš dole do Bukólie, ako si si zaumienil, zažiješ ešte viac pozornosti, zdvojnásobí sa tvoja námaha. Ale ak skutočne túžiš po stíšení, odíď teraz hlbšie do púšte.“ A Anton odpovedal: „Kto mi ukáže cestu, veď ja ju nepoznám.“ A hlas mu ihneď ukázal na Saracénov, ktorí prechádzali cestou. Tak sa im Anton priblížil a pripojil sa k ním a žiadal ich, či by nemohol ísť s nimi do púšte. A oni ako keby vedení Prozreteľnosťou ho prijali vrúcne. A cestujúc tri dni a tri noci prišli k veľmi veľkolepému vrchu, pri päte ktorého tiekol čistý potom a ktorého vody boli sladké a chladné a pri ňom stáli rovné a voľne rastúce palmové stromy.

50. Anton si, ako keby inšpirovaný Bohom, zaľúbil to miesto, lebo toto bolo to miesto, o ktorom mu rozprával pri brehu rieky. Dostanúc pecne chleba od svojich spolucestujúcich, prebýval v hore sám a nikto s ním nebol. A považujúc to za svoj vlastný domov, bol rozhodnutý zostať tu do budúcnosti. Saracéni, poznajúc Antonovú dôstojnosť, účelovo využívali cestu poblíž a radostne mu prinášali pecne chleba, zatiaľ čo palmové stromy mu ponúkali slabšie a skromné pokrmy. No potom sa jeho bratia dozvedeli o mieste a ako deti hľadajúce svojho otca vyslali za ním bratov. Keď Anton videl, že nedostatok chleba je príčinou problémov a útrap niektorých, tak aby týchto mníchov ušetril, rozhodol sa poprosiť okoloidúcich o rýľ, sekeru a trocha pšenice. A keď mu ich doniesli, obišiel krajinu okolo vrchu a našiel malé políčko s vhodnou pôdou, rozdelil ju a majúc k dispozícii veľké množstvo vody pre zavlažovanie, zasial semená pšenice. Robiac tak rok čo rok, získaval svoj chlieb týmto spôsobom, radujúc sa, že nie je nikomu na obtiaž, pretože túžil nikoho nezaťažovať bremenami. Potom vidiac, že ľudia zvykli k nemu prichádzať, vypestoval si aj zopár  záhradných bylín, aby tí, ktorí prišli, našli jemnú útechu po námahe ťažkej cesty. Sprvu prichádzali aj divé zvieratá z púšte kvôli čerstvej vode a často zničili Antonové semená a siatie.  Ale Anton sa opatrne priblížil k jednému z nich a potom im povedal: „Prečo mi ubližujete, keď ja neubližujem ani jednému z vás? Odíďte a v mene Pánovom sa nepriblížujte tomuto miestu!“ A od toho času, majúc akoby strach pred týmto príkazom, divé zvieratá už na toto miesto neprichádzali.

Ako bojoval s démonmi

51. Anton býval sám vo vnútri hory a trávil svoj čas modlitbou a pôstom. A bratia, ktorí mu slúžili, ho požiadali, aby mohli prísť každý mesiac a doniesť mu olivy, orechy a olej, pretože Anton bol už starec. Veď už prežil svoj čas života a utrpel veľké zápasy „nie proti telu a krvi“, (Ef 6, 12) ako je napísané, ale proti démonom, ako vieme od tých, ktorí ho zvykli navštevovať. Veď počuli hluk a mnohé hlasy a akoby rinčanie zbraní. V noci videli, ako sa hora napĺňa mnohými divokými beštiami a videli aj Antona, ktorý proti ním modlitbou bojoval ako keby to boli viditeľné bytia. A všetkých, ktorí k nemu prišli, povzbudzovalo, ako sa Anton sústredil a modlil k Pánovi, a padali na kolená. Rozhodne to bola veľkolepá vec, že muž žijúci osamote v púšti sa nebál ani démonov, ktorí povstávali proti nemu, ani hnevu štvornohých zvierat, ani mnohých plazov. Ale stál v pravde, ako je napísané: „tí, čo sa spoliehajú na Pána, sú ako vrch Sion,“ (Ž 125, 1) a s neotrasenou a nerozrušenou mysľou, že démoni pred ním utekali a divé zvieratá s ním žili v pokoji, ako je napísané. (Job 5, 23)

52. Diabol preto, ako píše Dávid v knihe žalmov, pozoroval Antona a škrípal zubami proti nemu. No Anton dostával útechy od Spasiteľa a pokračoval na púti nezranený nástrahami a rôznymi záludnosťami. Keď v noci bdel, diabol proti nemu poslal divé zvery. A skoro všetky púštne hyeny prišli a vyšli zo svojich nôr a obklopili ho a on sedel v ich strede, zatiaľ čo oni naznačovali, že ho pohryzú. Vidiac to ako záludnosť nepriateľa, Anton im povedal: „Ak ste dostali moc proti mne, som pripravený vytrpieť to. Ale ak vás ku mne posiela diabol, neponevierajte sa tu, ale odíďte, lebo ja som služobník Krista.“ Keď to Anton povedal, všetky utiekli ako keby ich niekto hnal bičom.

53. O pár dní neskôr, keď pracoval, lebo dával pozor na to, aby pracoval tvrdo, zastal niekto neznámy pred jeho dverami. Anton odložil prúty, s ktorými pracoval, pretože Anton zvykol pliesť košíky a dával ich na oplátku tým, ktorí mu prinášali jedlo. A keď vstal, uvidel beštiu – od hora dole človeka, ale stehná a nohy mal ako osol. A Anton sa prežehnal a povedal: „Som služobník Krista. Ak si poslaný proti mne, hľa, tu som.“ Ale zlí duchovia okamžite zmizli a preto beštia padla na zem a zomrela. Smrť beštie bola pádom démonov. Lebo sa snažili všelijakými spôsobmi odohnať Antona z púšte a neboli schopní.

O zázračnom prameni, o náprave mnícha z inej časti vrchu a o Antonovej sestre

54. A keď bol požiadaný mníchmi, aby zišiel dole k ním a navštívil ich obydlia po čase, vybral sa ta spolu s tými, ktorí ho prišli navštíviť. A ťava niesla pecne chleba a vodu pre nich. Pretože púšť bola suchá a nebolo v nej pitnej vody s výnimkou tej, ktorá stekala z vrchu, v ktorom bola Antonova kélia. No keď im na ich ceste došla voda a teplo bolo veľké, ocitli sa v nebezpečenstve. Obíduc okolie nenašli vody a preto nemohli už kráčať ďalej, ale sadli si na zem a pociťovali zúfalstvo, takže poslali ťavu preč. Ale starec videl, že všetci boli v ohrození a preto vzdychajúc hlbokým povzdychom, odišiel troška opodiaľ, kľakol si, vystrel ruky a modlil sa. A Pán vskutku dal vyvrieť vode na mieste, kde sa bol modlil, takže pili všetci a cítili sa osviežení. Naplniac si fľaše, vydali sa hľadať ťavu a aj tú našli, pretože sa zachytila lanom o kameň a nemohla sa hnúť. Vzali ju k prameňu, aby sa napila vody, naplnili fľaše a umiestnili ich na jej chrbát a dokončili cestu v bezpečí. A keď prišli k okrajovým kéliam, všetci Antona pozdravovali, považujúc ho za ich otca. A rovnako aj on akoby prinášajúc zásoby z hôr, sa s nimi dal do reči a pomáhal im svojim dielom. A znova nastala v horách radosť, horlivosť pre zlepšenie a potešenie skrze ich spoločnú vieru. Anton sa zaradoval, keď videl oddanosť mníchov a jeho vlastnej sestry, ktorá zotrvala v panenstve a ktorá sa neskôr stala vodkyňou iných panien.

Ako ľudsky radil tým, ktorí sa uchýlili k nemu

55. Po tých dňoch sa znova vydal do hory a tam k nemu pristúpili mnohí, a aj iní, ktorí trpeli, sa vydali za Antonom. Všetkým mníchom, ktorí za ním prichádzali, dával tento príkaz: „Verte v Pána a milujte Ho, chráňte sa zlých myšlienok a telesných žiadostí, ako sa píše v Prísloviach, nebuďte zvedení ‚plnosťou brucha‘. Neustále sa modlite a vyhýbajte sa márnej sláve, spievajte žalmy pred spaním a pri vstavaní, pamätajte vo svojich srdciach na prikázania Písma pamätajúc na životy svätých, aby vaše duše žili v spomienke na prikázania a aby takto boli vzaté do harmónie s horlivosťou svätých.“ A zvlášť im radil neustále meditovať nad slovami Apoštola: „Slnko nech nezapadá nad vaším hnevom.“ (Ef 4, 26) A sám vravieval, že toto sa píše o všetkom, teda nie len o hneve, ale aj o každom inom hriechu, aby nad ním nezachádzalo slnko. Lebo je dobré a nutné, aby ani slnko nás nepreklínalo za naše zlo spáchané cez deň a ani mesiac za náš hriech cez noc, ba ani za zlú myšlienku. Takýto stav zachovávajme, lebo je dobré naslúchať slovám Apoštola a dodržiavať ich, keď hovorí: „Seba samých skúmajte, či máte vieru; sami sa skúmajte.“ (2 Kor 13, 5) Preto denne každý spytujte sám seba, za skutky spáchané aj cez deň aj cez noc, a ak ste zhrešili, odstúpte od toho, ak ste nezhrešili, nechváľte samých seba. Ale zotrvávajme v dobrom a nebuďme nemúdri, ani nezlorečme blížnym, ani samých seba ospravedlňujme, „do dňa, keď Boh bude podľa môjho evanjelia skrze Krista Ježiša súdiť, čo je skryté v ľuďoch,“ (Rim 2, 16) ako hovorí blažený apoštol Pavol. Lebo často nevedomky robíme veci, o ktorých sa nevie, ale Boh vidí všetky veci. A keďže budeme Ním súdení, ukážme súcit každý jeden navzájom. Nesme si bremená (Gal 6, 6) a skúmajme samých seba, ponáhľajúc sa zaplniť to, v čom postrádame. A ako ochrana proti hriechu nech je toto dodržiavané: Nech každý poznamená a spíše naše skutky a impulzy našej duše ako keby sme ich prisudzovali ostatným. A buďme si istí, že budeme naprosto zahanbení, keď ich iní spoznajú. Takto odstúpime od hriechu a zlé myšlienky nebudú mať v nás prístav. Veď kto z nás túži po tom, aby ho niekto videl hrešiť? A kto neklame, keď sa vyzvedajú na jeho hriech, pretože túži od tejto pravdy ujsť? A preto ak pozeráme jeden na druhého, neurobíme ťažký hriech, a až znamenáme naše myšlienky ako keby smi ich inému prezrádzali, samých seba uchránime od zloby myšlienok cez zahanbenie, že by mali vyjsť na svetlo. Preto nech je to zapísané pred očami našich spolubratov pustovníkov, aby naše červenanie nám pripomínalo, ako keby sme boli prichytení a preto nikdy nezmýšľali o tom, čo je hanebné. A takto budeme schopní udržať naše telo v podriadenosti, aby sme sa páčili Bohu a porazili prostriedky nepriateľa.

56. Toto bola rada, ktorú Anton dával tým, ktorí k nemu prišli. A s tými, s ktorými trpel, súcitil a modlil sa. A často Pán vyslyšal Antonov príhovor sa za mnohých, no on sa nevystatoval s tým, že bol vyslyšaný, ani nereptal, keď nebol. Ale stále vzdal vďaku Pánovi a povzbudil žiadateľa k trpezlivosti a k poznaniu, že uzdravenie nepatrí ani jemu, ani človeku ako takému, ale výlučne Pánovi, ktorý robí dobre vo svojom čase a tomu, koho si On vyvolí. Trpiaci preto zvykli dostať slovo starca a to ako keby samo ich uzdravilo, naučiac ich nebyť malomyseľnými, ale radšej strpieť utrpenie. A tí, ktorí boli uzdravení, boli poučení, aby nevzdávali vďaku Antonovi, ale Bohu samotnému.

Prípad Fronta, uzdraveného vierou a modlitbou

57. Bol muž menom Frontos, ktorý bol súdnym úradníkom a mal strašnú choroby, lebo si zvykol sám zakúsiť do vlastného jazyka a zároveň bol v nebezpečenstve slepoty, preto prišiel na vrch a modlil sa, aby ho Anton uzdravil. No Anton mu povedal: „Odíď a budeš uzdravený.“ No Frontos bol násilný a zostal tam zopár dní, Anton čakal a povedal mu: „Ak zostaneš tu, nebudeš uzdravený. Choď a keď prídeš do Egypta, uvidíš znamenie pre teba.“ On uveril a odišiel. Keď prišiel do Egypta, jeho trápenie pominulo a muž bol uzdravený, podľa slova Antona, ktoré mu zjavil Spasiteľ v modlitbe.

O istej panne a Pafnuciovi vyznávačovi

58. Bola panna z Busiris Tripolitana, ktorá mala ťažkú a veľmi skrytú poruchu. Lebo z vnútra jej očí, nosa a uši padala na zem miazga a tam sa premieňali na červi. Stala sa ochrnutou a škúlila. Jej rodičia počili od mníchov o Antonovi a uverili, že Pán ju uzdraví (Mt 9, 20) ako ženu s krvotokom, ktorá Pána o uzdravenie prosila. A preto sa spolu s mníchmi vydala aj panna spolu s rodičmi za Antonom. A keď ich tí strpeli, rodičia spolu s dievčinou zostali zvonku vrchy s Pafnuciom, vyznávačom a mníchom, a zvyšní mnísi odišli za Antonom. A keď mu chceli povedať o dievčine, on ich predbehol a detailne popísal utrpenie dieťaťa a ako za ním putovala. A keď sa ho opýtali, či má byť prijatá, Anton to nedovolil a povedal: „Choďte a ak nebude mrtvá, nájdete ju uzdravenú. Pretože som to nedosiahol ja, tak prečo by mala chodiť za mnou, biednym človekom, ale jej uzdravenie je dielo Spasiteľa, ktorý na každom mieste ukazuje svoje zľutovanie. On uzdraví dieťa tam, kde je.“ Úžas naplnil miesto a pôjduc von, našli rodičov tešiacich sa nad uzdravením dcéry.

O dvoch bratoch, z ktorých jeden zahynul od smädu

59. Keď k Antonovi putovali dvaja bratia, došla im voda na ceste a jeden z nich zahynul na ceste, kdežto druhý dorazil na pokraji smrti. Nemal už ani silu pokračovať, ale ležal na zemi očakávajúc smrť. No Anton sediac na vrchu si zavolal dvoch mníchov, ktorí zrovna boli pri ňom a kázal im vybrať sa za ním hovoriac: „Vezmite džbán vody a bežte cestou do Egypta. Lebo prichádzali dvaja muži, jeden z nich je už mŕtvy, ale druhý zomrie, ak sa nepoponáhľate. Toto mi bolo zjavené, keď som sa modlil.“ Mnísi sa preto vybrali na cestu a jedného našli mŕtveho, toho pochovali, zatiaľ čo druhého napojili vodou a priviedli k starcovi. Boli vzdialení na deň cesty. Ale nikto sa Antona nespýtal, prečo nezakročil ešte pred smrťou toho prvého. Lebo údel smrti nepatril Antonovi, ale Bohu, ktorý súdil jedného a odhalil dispozíciu druhého. Začudovane o tom z nich rozmýšľal len Anton: preto sedel na vrchu a jeho srdce bolo pripravené načúvať, aby mu Pán ukázal veci vzdialené. 

O Amunovej smrti a Antonovom videní

60. Antonovi sa už častejšie stávali videnia. Inokedy sediac na hore, pozeral a videl, ako niekoho nesú na nebesia a videl množstvo radosti zo spoločného stretnutia. Obdivujúc to a považujúc to za spoločnosť blahoslavených, modlil sa, aby mu bolo zjavené poznanie, čo skutočne vidí. A vzápätí mu hlas povedal: „To je duša Amuna, mnícha z Nitrie.“ Amun dodržiaval askézu do vysokého veka a vzdialenosť Nitrie od vrchu, na ktorom prebýval Anton, bola trinásť dní. Preto Antonovi spoločníci vidiac starca prekvapeného, spýtali sa ho na dôvod a on im vyjavil, že Amun zomrel. Amun bol veľmi známy, lebo často stál v modlitbe a dostával rôznymi spôsobmi veľa znamení. A toto je jedno z nich. Keď potreboval prejsť cez rieku Lyka (bola sezóna záplav), požiadal svojho spoločníka Teodora, aby sa zdržiaval opodiaľ, aby jeden druhého nevideli nahého, keď budú plávať. No aj keď sa Teodor vzdialil, Amun sa stále cítil zahanbený z nahoty. Ako sa zamýšľal nad svojou nahotou, v momente bol prenesený na druhú stranu. Preto Teodor, sám dobrý človek, pristúpil a videl, že na Amunovi nie je ani kvapka vody, opýtal sa ho, ako sa dostal na druhý breh. A keď videl, že mu to Amun nechcel prezradiť, držal ho za nohy a nechcel ho pustiť, dokiaľ mu to nevypovie. Amun vidiac Teodorovú pevnosť vôle a zvlášť pre všetko, čo povedal, poprosil ho, aby o tom nerozprával skôr ako zomrie. Potom mu rozpovedal, ako bol prenesený na druhú stranu. A že na vodu ani nepoložil nohu, veď toto nebolo možné človeku, ale Pánovi samotnému a tým, ktorým to On dovolí ako dovolil veľkému apoštolovi Petrovi. (Mt 14, 28) Teodor to prezradil iným až po smrti Amuna. A mnísi, ktorým Anton povedal o Amunovej smrti, si zapamätali čas. A keď prišli Amunovi spoločníci z Nitrie tridsať dní neskôr, pýtali sa ich a zistili, že Amun usnul presne v ten deň a v tej hodine, o ktorej povedal starec, že videl dušu stúpať nahor. A preto oni ako aj iní sa zamýšľali nad čistotou Antonovej duše, ako bol ihneď upovedomený o tom, čo bolo na mieste vzdialenom trinásť dní cesty a ako videl dušu stúpať nahor.

O kniežaťovi Archelaovi a panne Polykrácii

61. Knieža Archelaus sa v istom čase ocitol v blízkosti Antonovej hory a poprosil ho iba o modlitbu za Polykráciu z Laodicey, excelentnú a kresťanskú pannu, ktorá trpela žalúdočnými problémami a bolesťou na boku kvôli veľkej askéze a mala preto veľmi oslabené telo. Anton sa preto modlil a knieža si na papier poznačil čas modlitby a odišiel do Laodicey, kde našiel pannu zdravú. Pýtajúc sa kedy a v ktorý deň sa nevoľnosť stratila, vytiahol papier, na ktorom mal poznačený deň a čas modlitby a prečítajúc si ho, ihneď ho ukázal ostatným. A všetci sa čudovali, keď sa dozvedeli, že Pán uľavil panne v chorobe v čase, keď sa bol Anton modlil, prosiac v jej mene o Spasiteľovú dobrotu.

62. Tí, ktorí prichádzali k Antonovi, dokázal Anton vidieť zopár dní a často aj mesiacov pred príchodom a často poznal aj príčinu ich cesty. Lebo niektorí prichádzali len kvôli tomu, aby ho uvideli, iní pre chorobu a iné pre trápenie zlými duchmi. A pre všetkých záťaž cesty neznamenala ani problém, ani stratu. Lebo každý sa navracal vedomý si toho, že získal omnoho viac. No napriek týmto veciam a týmto dôkazom, Anton často prosil druhých, aby sa nad tým nikto nečudoval, ale aby radšej zvelebovali Pána za to, že keď prišiel k nám, ľuďom, rozšírili sa naše sily.

Zvláštne príbehy o vyháňaní démonov

63. Pri inej príležitosti zišiel Anton k vonkajším kéliam a požiadal, či by mohol vstúpiť do plavidla a modliť sa s mníchmi. Anton sám pocítil nepríjemný zápach. No tí v loďke tvrdili, že zápach povstal z rýb a soleného mäsa v lodi. No on odpovedal, že takýto zápach je iný a keď rozprával, mladík so zlým duchom, ktorý prišiel a skrýval sa na lodi, silne zareval. No Anton demona vyhnal v mene nášho Pána Ježiša Krista a ten od neho odišiel a chlapec bol uzdravený. A  všetci spoznali, že zápach pochádzal od démona.

64. Inokedy prišiel hodnostár posadnutý démonom k Antonovi a démon bol tak strašný, že muž sám ani nevedel, že prichádza k Antonovi. Dokonca jedol výkaly svojho tela. Preto tí, ktorí ho doniesli, prosili Antona o modlitbu. Anton sa zľutoval nad mladým človekom, modlil sa a bdel pri ňom celú noc. Pri svitaní nečakane mladý muž zaútočil na Antona a udrel ho. Tí, ktorí prišli s mladíkom sa nahnevali. Anton im povedal: „Nehnevajte sa na mladíka, lebo to nie on urobil, ale démon, ktorý je s ním. Lebo bol vyhnaný a bolo mu rozkazané ísť na suché miesta, preto sa veľmi rozčúlil. Preto to urobil. Vzdávajte vďaky Pánovi, lebo tento útok bol znamením odchodu zlého ducha.“ Keď to Anton povedal, v tej chvíli bol mladík uzdravený a znova požívajúc silu nad svojou mysľou, vedel kde je a pozdravil starca a vzdával vďaku Bohu.

O Antonovom videní o odpustení jeho hriechov

65. A mnohí mnísi jednomyseľne a ako jedna duša vyznávali, že Anton tieto veci vykonal. A predsa tieto veci sa nezdajú byť tak veľkými ako iné, ktoré ešte vykonal. Stalo sa, že keď vstal okolo deviatej hodiny, aby jedol, bol unesený v duchu a, je úžas o tom hovoriť, stál a videl sám seba ako keby bol mimo tela a vo vzduchu bol niečím odnášaný preč. A potom nejaké trpké a otrasné bytia stáli vo vzduchu a bránili mu prejsť. Ale jeho sprievodníci s nimi bojovali, pretože Anton týmto bytiam nepatril. A keď chceli zhrnúť v obvineniach všetko, čo Anton urobil od narodenia, povedali im: „Pán zmazal všetky hriechy od jeho narodenia, ale od času, od kedy sa stál mníchom a oddal sa Bohu, je umožnené vykonať mu zúčtovanie.“ A tak ho začali obviňovať, ale nemohli ho odsúdiť, preto sa uvoľnila jeho cesta a bola bez prekážok. A hneď v tej chvíli videl seba, ako stojí, prichádza k sebe a znova bol Antonom ako predtým. Vtedy zabudol na jedlo a po zvyšok dňa a celú noc nariekal a modlil sa. Lebo užasol, keď uvidel, akí sú mocní nepriatelia, proti ktorým stojíme, a aké diela nás delia od toho, aby sme prešli vzduchom. A spomenul si, čo hovorí apoštol: „podľa kniežaťa vzdušnej mocnosti.“ (Ef 2, 2) Lebo v nej má nepriateľ rozložené svoje sily na boj a snaží sa znemožniť prechod tým, ktorí cezeň putujú. A preto Pavol vážne nabáda: „Preto si vezmite Božiu výzbroj, aby ste mohli v deň zla odolať, všetko prekonať a obstáť.“ (Ef 6,13) Aby sa diabol „zahanbil, keď nebude mať čo zlé o nás povedať.“ (Tit 2,8) A my, ktorí sme sa poučili, majme na pamäti apoštolové slová: „neviem, či v tele, či mimo tela, tiež neviem, to vie Boh.“ (2 Kor 12, 2) Ale Pavol bol uchvátený do tretieho neba a počul veci nevysloviteľné a zostúpil naspäť, kdežto Anton vystúpil iba do vzduchu a vzpieral sa, dokiaľ sa nevyslobodil.

O prechode duše a ako Satan niekoľkým dušiam bránil prejsť

66. A bola mu darovaná táto milosť: Keď sedel sám na vrchu, nevedno či bol v zádumčivosti rozjímania, no toto mu bolo odhalené v modlitbe. Pretože blažený je človek, ako je napísané, ktorého učí Boh. Potom, ako mal raz rozhovor s istým mužom, ktorého zaujímal stav duše a akej prirodzenosti bude v posmrtnom živote, nasledujúcu noc naň zvolal hlas z hora: „Anton, vstaň, vyjdi von a rozhliadni sa.“ Výjduc von, pretože už vedel, koho treba poslúchať, zhliadol hore, uvidel niekoho stáť a siahať až k oblakom, vysokého, zradného a plného odporu. Videl aj iných s krídlami, ako stúpajú nahor. A tá odporná postava naťahovala svoje ruky a niektorých z tých, ktorí vystupovali hore, zastavila, zatiaľ čo iní preleteli pomedzi a unikli do ochrany nebies. A preto ten obor škrípal zubami, no tešil sa aspoň z toho mála, čo odpadlo. A ihneď prehovoril hlas k Antonovi: „Rozumieš, čo si videl?“ A jeho poznanie sa otvorilo a on porozumel, že videl prechod duší a obrom bol nepriateľ, ktorý nenávidi veriacich. A tie duše, ktoré zachytil, sa mu oddali, kdežto tie, ktoré dokázali preletieť, sa mu nikdy nepokorili. Takže keď to uvidel, poddal sa ešte viac boju, aby dohnal to, čo zameškal v prvotných časoch. A o svojich videniach nerozprával, no ako trávil čas v modlitbe a pociťoval úžas, tí, čo boli s ním, sa ho pýtali a nútili ho, aby hovoril, tak ako otec, ktorý nemôže odporieť odpovede svojim deťom, aj on niečo vypovedal. Pretože vedel, že ak jeho svedomie bude čisté, sled rozprávania im osoží a pochopia, že askéza prináša dobré ovocie a že videnia sú častokrát iba útechou v ich námahe.

Ako preukazoval Anton úctu vysväteným osobám

67. K tomu všetkému bol tolerantnej povahy a pokorný v duchu. Napriek tomu, aký mal charakter, nasledoval cirkevné pravidlo veľmi prísne a túžil, aby všetko duchovenstvo malo preukazanú oveľa vyššiu úctu ako on sám. Nehanbil sa skloniť svoju hlavu pred biskupmi a presbytermi a ak prišiel diakon pre radu o veciach, ktoré boli prospešné, nechal ho viesť modlitbu, pretože sa ani on nehanbil poučiť sa. A často sa pýtal otázky a chcel na ne počuť odpovede od tých, ktorí boli prítomní. A pri všetkom, čo bolo náučne, nehanbil sa vyjadriť, že to preň bolo obohacujúce. A napriek tomu jeho prejav bol ohromný a plný nádhernej milosti. Tento dar mal od Pána. Lebo ak bol Anton v prítomnosti veľkej spoločnosti mníchov, ak ho niekto predtým nevidel a túžil ho uvidieť, ihneď prešiel zvyškom a zamieril k Antonovi. Tak veľmi bol jeho zjav aktraktívny. Pritom sa nijako nad ostatných nenadnášal ani do výšky, ani do šírky, ale bol vyrovnaný vo svojich spôsoboch a v čistote svojej mysle. Lebo ako jeho duša bola slobodná od nepokojov, jeho vonkajší vzhľad bol pokojný. Takže z radosti svojej duše mal veselú tvár a jeho telesné pohyby prezrádzali stav jeho duše, ako je napísané: „Veselé srdce rozlieva jas po tvári, bolesť srdca však zarmucuje ducha.“ (Prís 15, 13) Takto Jakub rozoznal úmysel Labana, ktorý mal iba v srdci, keď povedal svojím ženám: „Ja vidím na tvári vášho otca, že nie je ku mne taký prívetivý ako predtým, hoci Boh môjho otca bol so mnou.“ (Gn 31, 5) Takto Samuel spoznal Dávida, lebo jeho oči boli hravé a zuby biele ako mlieko. Takto spoznávali aj Antona, lebo nikdy nebol vyrušený, jeho duša bola v mieri, nikdy nechodil zronený, ale jeho myseľ bol radostná.

Ako odmietol Meletiovú schizmu a herézy Manu a Ária

68. A vo všetkom bol dokonalý vo viere a nábožnosti, veď nikdy sa nepridal k Meletiovým schizmatikom, poznajúc ich zlobu a apostázu od začiatku. Nemal ani žiadne priateľské jednania s Manichejcami alebo inými heretikmi, alebo ak aj mal, tak to bola len rada, aby sa obrátili. Lebo považoval styk s nimi za škodlivý a deštruktívny pre dušu. Rovnakým spôsobom sa hnusil Áriovej herézy a nabádal všetkých, aby sa od nich držali preč a aby sa nepridržali ich chybnej viery. A keď raz nejakí ariánski blázni prišli k nemu, on sa ich pýtal a keď spoznal ich bezbožnosť, všetkých ich vyhnal zo svojho vrchu s krikom, že ich slová sú horšie ako hadí jed. Takto zamietol ariáncov.

69. A keď inokedy ariánci klamlivo naznačovali, že Antonov názor je rovnaký ako ich, veľmi sa znepokojil a nahneval na nich. Takto predvolaný biskupmi a všetkými bratmi zostúpil z vrchu a prišiel do Alexandrie, odsúdil ariáncov, tvrdiac, že ich heréza je posledná zo všetkých a sú predchodcami Antikrista. A potom učil ľudí, že Boží Syn nie je stvorené bytie, že ani nikdy nepovstala jeho existenia z ne-existencie, ale že je Večné Slovo a Múdrosť Otcovej podstaty. A preto je bezbožné tvrdiť, že „bol čas, keď nebol“, pretože Slovo bolo stále spoluprítomné Otcovi. Takže nikdy nebol v spoločenstve s najbezbožnejšími ariánmi. Veď nie je možné, aby bolo spoločenstvo medzi svetlom a tmou. (2 Kor 6, 14) Lebo vy ste dobrí kresťania, ale oni, keď tvrdili, že Syn Otca, Božie Slovo, je stvorené bytie, sa nelíšili od pohanov, pretože vyznávali to, čo je stvorené, a nie Boha-Stvoriteľa. No verte, že samotné stvorenie sa na nich hnevá, veď započítali Stvoriteľa a Pána všetkého, skrze ktorého povstalo všetko, medzi stvorené bytia.

Ako navštívil Alexandriu, mnohých uzdravil a obrátil a ako Atanáz ušiel z mesta

70. Všetci sa preto zaradovali, keď počuli, že protikresťanská heréza bola anatemizovaná takýmto mužom. A všetci ľudia v meste utekali, aby zazreli Antona, preto Gréci a ich kňazi utekali do chrámu, požadujúc: „Chceme vidieť Božieho muža.“ Pretože tak ho volali. Lebo Pán očistil na tom mieste mnohých od démonov a uzdravil mnohých od šialenstva. A mnohí Gréci žiadali, aby sa mohli dotknúť toho starca, veriac, že im to osoží. V tých zopár dňoch sa viac ľudí stalo kresťanmi ako ich kedy obrátili za celé roky. A potom, keď sa niekomu zazdalo, že je obťažovaný zástupom a rozhodol sa, že všetky zástupy pošle od Antona preč, on bez rozrušenia skonštatoval, že týchto ľudí rozhodne nie je viac ako démonov, ktorí prebývajú na jeho vrchu a s ktorými súperi.

71. Keď už odchádzal a my sme sa vyberali na cestu, prišli sme k bráne a žena odzadu na neho zvolala: „Zastav sa, Boží muž, lebo moja dcéra je veľmi trápena diablom. Postoj, prosím ťa, lebo samu seba privediem do bôľu tým, že budem za tebou bežať.“ Starec, keď ju začul a sami sme ho prosili, dobrovoľne zastal. A keď k nemu prišla žena, dieťa sa zvíjalo na zemi. No keď sa Anton modlil a zvolával Kristovo meno, dieťa sa postavilo a nečistý duch odišiel. A matka chválila Boha a všetci vzdávali vďaky. A aj sám Anton sa radoval, veď konečne odchádzal na horu, ktorú považoval za svoj domov. Ako debatoval s rozličnými Grékmi a filozofmi na vonkajšom kraji vrchu

72. A Anton bol mimoriadne múdry a všetci sa divili, že aj keď nedokáže čítať, je mimoriadne bystrý a umný muž. Zo všetkých udalosti raz za nim prišli dvaja grécki filozofi naraz, mysliac si, že na Antonovi si preveria svoje schopnosti. Anton bol na vonkajšej časti vrchu, prišiel k ním a s pomocou prekladateľa im povedal: „No prečo, filozofovia, sa obťažujete prísť za takým hlúpym človekom?“ A keď mu tvrdili, že nie je hlúpy, ale mimoriadne múdry, on im odpovedal: „Ak ste prišli za hlúpym mužom, vaša snaha bola márna, ale ak ma považujete za múdreho, nemali by ste ma napodobňovať? A ak máte byť ako ja, napodobnite ma v tom, že som kresťan.“ Tak odišli od Antona s údivom, lebo spoznali, že Antona sa boja aj démoni.

73. A zas iní sa za ním vybrali s úmyslom zosmiešniť ho, pretože sa neučil z písem. A Anton im povedal: „Čo hovoríte? Čo je prvé – rozum alebo písma? A čo je príčinou čoho? Rozum písem alebo písma sú príčinou rozumu?“ A keď odpovedali, že prvou príčinou je rozum toho, kto objavil písma, Anton odpovedal: „Preto každý, kto má jasnú myseľ, nepotrebuje písma.“ Táto odpoveď prekvapila ako okolostojacich, tak aj filozofov, preto sa vzdialili, lebo žasli nad poznaním, ktoré mal neučený muž. Lebo jeho spôsoby neboli drsné ako tých, ktorí prebyvajú v horách a tam zostarnú, ale boli plné milosti a slušné a jeho reč bola ochutená božskou soľou. Preto naň nikto nežiarlil, ale všetci sa s ním radovali, keď ho boli navštíviť.

74. A znova prišli iní, ktorí boli považovaní za múdrych medzi Grékmi a spýtali sa ho na dôvod našej viery v Krista. Ale keď sa snažili spochybniť ohlasovanie Božského kríža a chceli sa mu vysmiať, Anton sa na chvíľu pozastavil a potom najprv oľutoval ich neznalosť a potom cez najlepšieho prekladateľa povedal: „Čo je nádhernejšie: vyznávať kríž alebo prisudzovať cudzoložstvo a zvádzanie chlapcov tými, ktorých vy nazývate bohmi? Lebo to, čo sme si vybrali my, je znakom odvahy a jasné odmietnutie smrti, zatiaľ čo vaše vášne su znakom nemorálnosti. A potom, čo je lepšie povedať: že Božie Slovo sa nezmenilo, ale pri zachovaní svojej božkosti prijalo ľudské telo na spásu a blaho človeka, aby zdieľajúc s nami ľudský pôvod nás mohol učiniť spoluučastnými božskej a duchovnej prirodzenosti? Alebo sa pripodobňovať zvieratám bez zmyslu a následne vyznávať štvornohé zvieratá, plazy a iné ľudské podobizne? Lebo týmto veciam sa kľaňajú vaši mudrci! Tak ako si dovoľujete znevažovať nás, ktorí hovoríme, že Kristus sa zjavil ako človek, keď sami tvrdíte, že duša spadla a zatúlala sa z nebeskej klenby a padla do tela? Tak povedzte: tvrdíte, že z neba padla iba do ľudského tela alebo padá a mení sa aj na štvornohé zvieratá a plazy? Lebo naša viera hovorí, že príchod Krista sa uskutočnil pre spásu ľudí. No vy sa mýlite, lebo o duši rozprávate ako o nezrodenej. A my, poznajúc silu a milujucú dobrotu Prozreteľnosti, vieme, že Kristov príchod do tela nie je Bohu nemožný. No vy, aj keď dušu nazývate podobou Rozumu (gr. nous), spájate ju s pádmi a nedokonalosťami svojich mýtov, tvrdiac, že je premenlivá. A tvrdíte, že samotný Rozum (gr. nous) sa mení podľa duše. Lebo čokoľvek je prirodzenosťou podoby, je rovnako prirodzenosťou aj to, čo sa na to podobá. Ale kedykoľvek myslíte o Rozume, vedzte, že sa ruháte samotnému Otcovi, ktorý je Rozumom.“

75. „Ale pokiaľ ide o kríž, čo by ste povedali, že je lepšie: niesť ho, keď ho nastražia zlí ľudia; alebo byť v strachu zo smrti spôsobenej hocakou formou; alebo tárať o putovaní Osirisa a Isis, o Tyfónovi a lietaní Chronosa, a požieraní jeho vlastných detí a zabití vlastného otca? Lebo toto je vaša múdrosť! Ale ako to, že keď sa vysmievate krížu, žasnete nad vzkriesením? Lebo rovnakí muží rozprávajú o druhom ako dôsledku prvého. A prečo, keď zmienite kríž, mlčíte o mŕtvych, ktorí boli vzkriesení, o slepých, ktorím sa navrátil zrak, o ochrnutých, ktorí boli uzdravení, o malomocných, ktorí boli očistení, o chodení po mori a zvyšku znamení a divov, ktoré dokazujú, že Kristus nie je iba človek, ale aj Boh? Zdá sa mi, že páchate bezprávie a nečítate starostlivo naše Písma. Preto čítajte a viďte, že Kristove skutky dokazujú, že je Boh, ktorý prišiel na svet pre spásu ľudí.“

76. „No vy nám rozprávate o vašich naboženských presvedčeniach. Čo môžete povedať o bezvedomých zvieratách s výnimkou toho, že nemajú vedomia a sú divoké? Ale ak, ako som počul, chcete povedať, že tieto veci sa hovoria ako legendy a že Zem vznikla alegoricky ako znásilnenie panenskej Persefóny; oheň z ochrnutosti Hephaestata a vzduch je alegóriou Héry, slnko Apolla, mesiac Artemisa a more Poseidona; tak koniec koncov aj tak nevyznávate Boha, ale stvorenia ako tvorstvo, ktoré stvoril Boh. Lebo ak stvorenie je krásne podľa vami zložených legiend, napriek tomu je lepšie neobdivovať nič, ako obdivovať stvorené veci ako bohov, aby ste nevzdávali česť vyhradenú pre Stvoriteľa tomu, čo je stvorené. Lebo ak tak robíte, potom neuctievajte staviteľa domu, ale samotnú stavu, neuctievajte generála vojska, ale vojaka. Čo potom môžete odpovedať na tieto námietky, aby sme aj my vedeli, či skutočne je kríž hodný výsmechu?“

77. Ale keď boli v rozpakoch, krútiac sa sem a tam, Anton sa pousmial a povedal – opäť cez prekladateľa: „Váš zrak sám nesie presvedčenie týchto veci. Ale keď predsa uprednosňujete spoliehanie sa na demonštratívne argumenty a ak nebude vyznávať Boha, dokiaľ nedostanete tento dôkaz, povedzte najprv ako sú veci vo všeobecnosti a potom špecificky dôkazom pre rozpoznanie Boha? Je to cez demonštrativný argument alebo cez skutky viery? A čo je lepšie: viera, ktorá prichádza cez Božie vnúknutie alebo demonstratívne dôkazy?“ A keď odpovedali, že viera, ktorá prichádza cez vnuknutie Boha je lepším a presnejším dôkazom, Anton povedal: „Dobre ste odpovedali, lebo viera povstáva z dispozície duše, ale dialektika zo zručnosti rečníkov. Preto u toho, kto má vnúknutie viery, je demonštrativný argument nepotrebný alebo dokonca nadbytočný. Lebo to, čo vieme z viery, sa vy snažíte vyjadriť slovami a časti vyjadrujete to, čo nepoznáte. Preto vnuknutie skrze viery je lepšie a silnejšie ako vaše skúsené argumenty.“

78. „My kresťania preto udržiavame tajomstvo nie v múdrosti gréckych argumentov, ale v sile viery bohato vyživovanej Bohom skrze Ježiša Krista. A ako dôkaz, že toto tvrdenie je pravdivé, hľa viďte, že bez učenosti v písmach aj tak veríme v Boha poznajúc ho cez dielo Jeho Prozreteľnosti vo všetkých veciach. A naša viera je účinná, lebo argumentujeme vierou v Krista, a nie ako vy – výrokmi logiky. Zvesti idolov už už medzi vami miznú, ale naša viera sa rozširuje po celom svete. Vaše argumenty a slovíčkárenie ešte neobrátili nikoho z kresťanstva na pohanstvo. My, vyučujúc vieru v Krista, sme odhalili vaše povery, pretože všetci uznávajú, že Kristus je Boh a Boží Syn. Vaša výrečnosť nebráni učeniu Krista. Ale my zmienkou o Ukrižovanom vyháňame démonov, z ktorých vy máte strach, ako keby boli bohovia. Kde je znamenie kríža, tam mágia slabne a čarodejníctvo nemá žiadnu silu.“

79. „Preto nám rozpovedzte o tom, kde sú teraz vaše orakulá? A kde sú kúzla Egypťanov? Kde sú preludy čarodejníkov? A prečo všetky tieto veci zmizli a ukázali sa slabými práve vtedy, keď povstal Kristov kríž? Takže skutočne ho považujete za niečo, čomu sa možno vysmievať? Veď všetku túto bezbožnosť priviedol navnivoč a usvedčil ju zo slabosti! Nie je zaražajúce, že vaše náboženstvo nebolo nikdy prenasledované, no práve bolo cenené každým mužom v každom meste, kdežto Kristovi nasledovnícu sú prenasledovaní a napriek tomu prekvitáme a rozrastáme sa nad vami. Čo je vaše, napriek tomu, že to chvália a ctia, zaniká, zatiaľ čo Kristovo učenie, napriek tomu, že ho znevážujú a králi ho prenasledujú, napĺňa celú zem. Veď kedy učenie o Bohu tak zažiarilo? A kedy sa v dejinách tak ako teraz zjavili cnosti sebaovládania a výnimočnosť panenstva? A kedy bola smrť tak veľmi potupená ako vtedy, keď sa zjavil kríž? A o tomto nepochybuje nik, kto vidí ísť mučeníka na smrť pre vieru v Krista, keď vidí, ako sa kvôli Kristovi panny Cirkvi udržiavajú čisté a nepoškvrnené.“

Ako poprel filozofov vtedy, keď uzdravil niektorých trápených démonmi

80. „Tieto znamky sú postačujúcim dôkazom, že iba viera v Krista je pravým náboženstvom. No viďťe! Stále neveríte a hľadáte argumenty. No my nehľadáme dôkazy v presvedčivom slove gréckej múdrosti (1 Kor 2, 4), ale ako naši učitelia dôkazy viery zjavujeme silnejšie ako len slovným dôkazom. Hľa, tu sú niektorí trápení démonmi“ – a tu prišli k nemu niektorí, ktorých trápili démoni a volajúc ich do ich stredu, Anton povedal – „Očistite ich svojimi argumentami alebo akýmkoľvek umením vašej mágie, zvolávajte svojich bôžikov, ale ak to nedokážete, odložte svoj spor s nami a uvidíte moc Kristovho kríža!“ A keď to povedal, zvolal meno Krista a tých, ktorí trápili zlí duchovia, prežehnal dva alebo tri krát s krížom. A ihneď sa muži postavili a mali čistú myseľ a vzdávali vďaky Pánovi. A filozofovia, ako sa nazývali, boli udivení a prenáramne prekvapení, keď pochopili, akým znamením sa to stalo. Ale Anton povedal: „Prečo sa divíte? Veď to nerobíme my, ale Kristus, ktorý svojou silou pôsobí cez nás, ktorí v Neho veríme. Preto uverte aj vy a uvidíte, že medzi nami niet klamlivých slov, ale len viera skrze lásku, ktorú do nás vlial Kristus. Ak ju dosiahnete, nebudete už viac hľadať logické argumenty, ale viera v Krista vám bude stačiť.“ To boli Antonové slová. A ako nad tým žasli, pozdravovali ho a odišli, uznajúc všetko dobré, čo sa od neho naučili.