Menu

A A A  | ☾ 

14. KATIZMA

1. KATIZMA2. KATIZMA3. KATIZMA4. KATIZMA5. KATIZMA6. KATIZMA7. KATIZMA8. KATIZMA9. KATIZMA10. KATIZMA11. KATIZMA12. KATIZMA13. KATIZMA14. KATIZMA15. KATIZMA16. KATIZMA17. KATIZMA18. KATIZMA19. KATIZMA20. KATIZMA

 ŽALMY 101-104

Žalm 101

Pane, vyslyš moju modlitbu * a moje volanie nech dôjde ku tebe. – Neskrývaj svoju tvár predo mnou; * v deň môjho súženia nakloň ku mne svoj sluch. – Kedykoľvek ťa budem vzývať, * čím skôr ma vypočuj. – Lebo moje dni sa tratia ako dym * a kosti mám rozpálené sťa pahreba. – Moje srdce je zdeptané ako tráva a vysychá, * takže zabúdam jesť svoj chlieb. – Od samého náreku * som iba kosť a koža. – Som ako pelikán na púšti, * ako kuvik uprostred zrúcanín. – Nemôžem spať * a som ako osamelý vrabec na streche. – Moji nepriatelia ma potupujú každý deň, * preklínajú ma tí, čo zúria proti mne. – Veď popol jedávam ako chlieb * a nápoj miešam so slzami; – to pre tvoj hnev a výčitky, * lebo ty si ma najprv vyzdvihol a potom odsotil. – Moje dni sú ako tieň, ktorý sa nakláňa, * a ja schnem sťa tráva. – Ale ty, Pane, trváš večne * a spomienka na teba z pokolenia na pokolenie. – Vstaň a zľutuj sa nad Sionom, lebo už je čas, * aby si sa nad ním zľutoval, lebo už je tu ten čas. – Veď tvoji služobníci milujú jeho kamene * a ľútostia nad jeho troskami. – Tvojho mena, Pane, budú sa báť pohania * a tvojej slávy všetci zemskí králi; – lebo Pán vystaví Sion * a zjaví sa vo svojej sláve. – Zhliadne na modlitbu núdznych * a nepohrdne ich prosbami. – Nech sa to zaznačí pre pokolenie budúce * a obnovený ľud oslávi Pána. – Veď Pán hľadí zo svojej vznešenej svätyne * a z nebies pozerá na zem; – čuje nárek zajatých * a odsúdeným na smrť vracia slobodu, – aby na Sione hlásali meno Pánovo * a v Jeruzaleme jeho slávu, – keď sa tam zídu vospolok národy * a kráľovstvá, aby slúžili Pánovi. – Cestou mi sily podlomil * a skrátil moje dni. – Hovorím: „Bože môj, neber ma v polovici mojich dní; * tvoje roky trvajú z pokolenia na pokolenie. – Na začiatku si stvoril zem, * aj nebesia sú dielom tvojich rúk. – Ony sa pominú, ale ty zostaneš; * rozpadnú sa sťa odev, vymeníš ich ako rúcho a zmenia sa. – Ale ty ostávaš vždy ten istý * a tvoje roky sú bez konca. – Deti tvojich služobníkov budú bývať v bezpečí * a ich potomstvo bude pevné pred tebou.“

Žalm 102

Dobroreč, duša moja, Pánovi * a celé moje vnútro jeho menu svätému. – Dobroreč, duša moja, Pánovi * a nezabúdaj na jeho dobrodenia. – Veď on ti odpúšťa všetky neprávosti, * on lieči všetky tvoje neduhy; – on vykupuje tvoj život zo záhuby, * on ťa venčí milosrdenstvom a milosťou; – on naplňuje dobrodeniami tvoje roky, * preto sa ti mladosť obnovuje ako orlovi. – Pán koná spravodlivo * a prisudzuje právo všetkým utláčaným. – Mojžišovi zjavil svoje cesty * a synom Izraela svoje skutky. – Milostivý a milosrdný je Pán, * zhovievavý a dobrotivý nesmierne. – Nevyčíta nám ustavične naše chyby, * ani sa nehnevá naveky. – Nezaobchodí s nami podľa našich hriechov, * ani nám neodpláca podľa našich neprávostí. – Lebo ako vysoko je nebo od zeme, * také veľké je jeho zľutovanie voči tým, čo sa ho boja. – Ako je vzdialený východ od západu, * tak vzďaľuje od nás našu neprávosť. – Ako sa otec zmilúva nad deťmi, * tak sa Pán zmilúva nad tými, čo sa ho boja. – Veď on dobre vie, z čoho sme stvorení; * pamätá, že sme iba prach. – Ako tráva sú dni človeka, * odkvitá sťa poľný kvet. – Ledva ho vietor oveje, už ho niet, * nezostane po ňom ani stopa. – No milosrdenstvo Pánovo je od večnosti až na večnosť * voči tým, čo sa ho boja – a jeho spravodlivosť chráni ich detné deti, * tie, čo zachovávajú jeho zmluvu, čo pamätajú na jeho prikázania a plnia ich. – Pán si pripravil trón v nebesiach; * kraľuje a panuje nad všetkými. – Dobrorečte Pánovi, všetci jeho anjeli, * udatní hrdinovia, čo počúvate na jeho slová a plníte jeho príkazy. – Dobrorečte Pánovi, všetky jeho zástupy, * jeho služobníci, čo jeho vôľu plníte. – Dobrorečte Pánovi, všetky jeho diela, všade, kde on panuje. * Dobroreč, duša moja, Pánovi.


Žalm 103

Dobroreč, duša moja, Pánovi; * Pane, Bože môj, ty si nesmierne veľký. – Odel si sa do slávy a veleby, * do svetla si sa zahalil ako do rúcha. – Nebesia rozpínaš ako stan, * nad vodami si buduješ komnaty. – Po oblakoch vystupuješ ako po schodoch, * na krídlach vánku sa prechádzaš. – Vetry sú tvojimi poslami, * ohnivé plamene tvojimi služobníkmi. – Zem si postavil na jej základoch, * nevychýli sa nikdy-nikdy. – Oceán ju prikryl sťa odev, * nad vrchmi vody zastali. – Pred tvojou hrozbou odtiekli, * zhrozili sa pred tvojím hlasom hromovým. – Vybehli na vrchy, stiekli do údolia, * na miesto, ktoré si im vyhradil. – Položil si hranicu a neprekročia ju, * ani viac nepokryjú zem. – Prameňom dávaš stekať do potokov, * čo tečú pomedzi vrchy – a napájajú všetku poľnú zver * aj divým oslom hasia smäd. – Popri nich hniezdi nebeské vtáctvo, * spomedzi konárov zaznieva ich pieseň. – Zo svojich komnát zvlažuješ vrchy, * plodmi svojich diel sýtiš zem. – Tráve dávaš rásť pre ťažný dobytok * a byli, aby slúžila človeku. – Zo zeme vyvádzaš chlieb i víno, * čo obveseľuje srdce človeka; – olejom rozjasňuješ jeho tvár * a chlieb dáva silu srdcu človeka. – Sýtia sa stromy Pánove * aj cédre Libanonu, čo on zasadil. – Na nich si vrabce hniezda stavajú * a na ich vrcholcoch bývajú bociany. – Vysoké štíty patria kamzíkom, * v skalách sa skrývajú svište. – Na určovanie času si mesiac utvoril; * slnko vie, kedy má zapadať. – Prestieraš tmu a nastáva noc * a povylieza všetka lesná zver. – Levíčatá ručia za korisťou * a pokrm žiadajú od Boha. – Len čo vyjde slnko, utiahnu sa * a ukladajú sa v svojich dúpätách. – Vtedy sa človek ponáhľa za svojím dielom, * za svojou prácou až do večera. – Aké mnohoraké sú tvoje diela, Pane! * Všetko si múdro urobil. Zem je plná tvojho stvorenstva. – Tu more veľké, dlhé a široké, * v ňom sa hemžia plazy bez počtu, živočíchy drobné i obrovské. – Po ňom sa plavia lode * i Leviatan, ktorého si stvoril, aby sa v ňom ihral. – Všetko to čaká na teba, * že im dáš pokrm v pravý čas. – Ty im ho dávaš a ony ho zbierajú; * otváraš svoju ruku, sýtia sa dobrotami. – Len čo odvrátiš svoju tvár, už sa trasú; * odnímaš im dych a hneď hynú a vracajú sa do prachu. – Keď zošleš svojho ducha, sú stvorené * a obnovuješ tvárnosť zeme. – Pánova chvála nech trvá naveky; * zo svojich diel nech sa teší Pán. – Pozrie sa na zem a rozochvieva ju, * dotkne sa vrchov a ony chrlia dym. – Po celý život chcem spievať Pánovi * a svojmu Bohu hrať, kým len budem žiť. – Kiež sa mu moja pieseň zapáči; * a ja sa budem tešiť v Pánovi. – Nech zo zeme zmiznú hriešnici a zločincov nech už niet. * Dobroreč, duša moja, Pánovi. – Slnko vie, kedy má zapadať, * prestieraš tmu a nastáva noc. – Aké mnohoraké sú tvoje diela, Pane! * Všetko si múdro urobil.

Sláva: I teraz:
Aleluja, aleluja, aleluja, sláva tebe, Bože. (3x)
Pane, zmiluj sa. (3x)
Sláva: teraz:

Žalm 104

Oslavujte Pána a vzývajte jeho meno, * rozhlasujte jeho skutky medzi národmi. ‑ Spievajte mu a hrajte, * rozprávajte o jeho obdivuhodných skutkoch. ‑ Jeho svätým menom sa honoste; * nech sa radujú srdcia tých, čo hľadajú Pána. ‑ Hľadajte Pána a jeho moc, * hľadajte vždy jeho tvár. ‑ Pamätajte na divy, čo učinil, * na jeho znamenia a na výroky jeho úst, ‑ vy, potomci Abraháma, Pánovho služobníka, * synovia Jakuba, vyvoleného Pánovho. ‑ On, Pán, je náš Boh; * jeho rozhodnutia platia po celej zemi. ‑ Večne pamätá na svoju zmluvu, * na sľub, ktorý dal pokoleniam tisícim, ‑ na zmluvu, čo s Abrahámom uzavrel, * na prísahu, ktorou sa Izákovi zaviazal. ‑ Jakubovi to stanovil za zákon, * Izraelovi za zmluvu večitú, ‑ keď povedal: “Tebe dám kanaánsku krajinu * ako váš podiel dedičný.” ‑ Keď ich bolo ešte neveľa, * iba niekoľko, a boli cudzincami v krajine ‑ a od kmeňa prechodili ku kmeňu, * z jedného kráľovstva k inému národu, ‑ nedovolil, aby im ľudia krivdili; * i kráľov karhal kvôli nim: ‑ “Netýkajte sa mojich pomazaných, * neubližujte mojim prorokom.” ‑ Hlad privolal na krajinu * a poničil všetku zásobu chleba. ‑ Pred nimi poslal muža, * Jozefa, ktorého predali za otroka. ‑ Putami jeho nohy zovreli * a jeho šiju železom; ‑ no potom došlo na jeho slová, * Pán dokázal jeho nevinnosť. ‑ Vyslobodil ho posol kráľovský, * prepustil ho vládca národov; ‑ ustanovil ho za Pána svojho domu * a za správcu všetkého svojho majetku, ‑ aby poučil jeho kniežatá podľa svojej vôle * a jeho starcov učil múdrosti. ‑ I prišiel Izrael do Egypta * a Jakub sa stal hosťom v Chámovej krajine. ‑ Boh tam svoj národ rýchlo rozmnožil * a zdatnejším ho urobil od jeho nepriateľov. ‑ Prevrátil im srdcia, že znenávideli jeho ľud * a ľstivo zaobchodili s jeho sluhami. ‑ Poslal svojho sluhu Mojžiša * a Árona, ktorého si vyvolil. ‑ A oni medzi nimi ohlasovali jeho znamenia * a zázraky v Chámovej krajine. ‑ Zoslal temnoty a zahalil ich, * lež oni sa jeho slovám spriečili. ‑ Ich vody na krv premenil * a pozabíjal ich ryby. ‑ Ich krajina sa zahemžila žabami, * vnikli až do paláca kráľovho. ‑ Rozkázal a prileteli roje múch, * všetky končiny zaplavili komáre. ‑ Namiesto dažďa im zoslal kamenec, * žeravý oheň do ich krajiny. ‑ A zbil im révu i figovník, * dolámal stromy na ich území. ‑ Rozkázal a prileteli kobylky, * nespočetné množstvo sarančí. ‑ Zožrali všetku zeleň v krajine, * zožrali všetku zemskú úrodu. ‑ A pobil všetko prvorodené v Egypte, * prvotiny všetkej ich mužnej sily. ‑ Potom ich vyviedol so striebrom a zlatom * a v ich kmeňoch nebol nik nevládny. ‑ I zaradoval sa Egypt, že už odišli, * lebo strach z nich naň doľahol. ‑ Rozostrel oblak, aby ich tak chránil, * a oheň, aby im svietil za noci. ‑ Keď požiadali, zoslal im prepelice * a sýtil ich chlebom z neba. ‑ Otvoril skalu a voda vytryskla, * po púšti tiekla sťa rieka. ‑ Lebo pamätal na slová svojho záväzku, * ktoré dal Abrahámovi, svojmu služobníkovi. ‑ Vyviedol teda svoj ľud v radosti, * vyvolených svojich s plesaním. ‑ A odovzdal im krajiny pohanov * i zaujali majetky národov, ‑ aby zachovávali jeho predpisy * a jeho zákon plnili.

Sláva: I teraz: